Ľudia na Slovensku
Takže som si po prvotných
stretnutiach so Slovákmi v autobuse myslel, že slovenská
verejnosť sa zdá byť trochu hanblivá či odťažitá
a že angličtina nebude v tejto dobe a tomto čase najlepší
komunikačný prostriedok. Žil som v Kanade a teraz žijem v
Austrálii. Ľudia tam nie sú takí plachí
ako sú Slováci, aspoň pokiaľ viem. Mnoho z nich je
obyčajných, nestarajú sa, kto by mohol vedieť po
anglicky. Skrátka prídu a hovoria s vami. Som z
Japonska a vyzerám ako Japonec, ale pri mnohých
príležitostiach sa na mňa na týchto miestach dívali
ako na domáceho. Pýtali sa ma na cestu, rozpis
miestnych autobusov a tak podobne, keď ja sám som sa chcel na
to opýtať a keď nablízku stáli ľudia, ktorí
vyzerali byť tam doma viac ako ja.
Neviem, možno to bolo malou mierou
vystavenia sa svetu ďaleko mimo Slovákov. Aspoň tak som si
to vtedy myslel. Tak ako mnoho Japoncov, čím menej boli
vystavení svetu mimo ich vlastného, tým menej
vedeli, ako naložiť s ľuďmi z iných častí sveta.
Nevedel som, nakoľko sú Slováci vystavení
zvyšku sveta mimo Európy. Ale neskôr som sa mal naučiť,
že moje prvotné závery neboli celkom pravdivé.
Keďže som bol po príchode do
Bardejova a stretnutí sa s ňou znova pri zmysloch, videl som
tváre ľudí, ktorí ma obchádzali, keď
som bol v bardejovských uliciach sám. Vyzeralo to, ako
keby nemohli uveriť vlastným očiam. Bolo to ako: „Vidím
aziata? Ako, v Bardejove? To nemôže byť pravda, však?“
Doslova na mňa civeli, to nebol len pohľad. Mohli si myslieť niečo
ako: „Čo, dočerta, robí na Slovensku, nehovoriac o
Bardejove?“ Pravdepodobne boli ako tí ľudia v autobuse, mysliaci si: „Kvôli čomu, preboha, ide do
Bardejova? Aj my chceme vedieť, čo je v Bardejove také
zaujímavé, že tam ten chlap ide, lebo my o ničom
takom nevieme!“
Nuž, akokoľvek som si prial
komunikovať s miestnymi, užíval som si tieto zážitky.
Rád sa staviam do súvislostí, kedy miestni ľudia
nemôžu veriť tomu, čo vidia, keď vidia mňa a rád
ľudí pozorujem. Študoval som psychológiu na vysokej,
bol som v niekoľkých krajinách a odľahlých
oblastiach, ale nikdy som sa neocitol v situácii, kde by na
mňa ľudia civeli tak ako ľudia v Bardejove a ďalších
miestach ako Nálepkovo, Spišská Nová Ves,
Smižany, Kežmarok, Kremnica a dokonca i v okolí Prešova a
Bratislavy. Rád sledujem ľudí. Najmä pri deťoch
je to zábavné, pretože sú čisté a
neprestávajú sa dívať na čokľvek a
kohokoľvek, o čom/kom si myslia, že sa vymyká bežnému.
Pár detí v bratislavskom supermarkete sa na mňa dívalo
a usmievalo akoby sa dívali na tovarovú novinku. A
neprestávali sa dívať, kým som im nezišiel z
dohľadu.
Takže toto je môj dojem zo
širokej verejnosti Slovenska. S nejakými ľuďmi som sa
zoznámil bližšie než s týmito okoloidúcimi. A
títo ľudia sú tí, ktorí mi pomohli
vytvoriť si odlišnú predstavu o niektorých Slovákoch.
Než som na Slovensko prišiel, poznal
som len jednu (špeciálnu) osobu zo Slovenska. Ju. Počas
môjho výletu s ňou som stretol asi 40 ľudí.
Samozrejme, nebol som schopný zapamätať si väčšinu
mien. Tieto stretnutia boli najdôležitejšie chvíle,
kým som bol na Slovensku (a v Prahe), samozrejme, mimo času,
ktorý som s ňou strávil osamote.
Čo za bláznivého
cestovateľa by predpokladalo, že stretne 40 ľudí za tri
týždne? Ako som povedal, neboli to len okoloidúci. Tí
všetci boli jej rodina, príbuzní, priatelia a
priatelia priateľov. Nebol som si istý, či by som s ňou mal
byť, keď s niektorými z nich bola, ale bola taká
otvorená a nemala nič proti tomu, aby som tam s ňou bol.
Takže som sa cítil privilegovane a „začlenene“ alebo ako
ich súčasť pri každej príležitosti. S niektorými
som, nanešťastie, nemohol komunikovať, ale každá
príležitosť pre mňa niečo znamenala.
Čo mi teraz príde na rozum o
ľuďoch, ktorých som stretol, alebo v tomto smere o Slovákoch
všeobecne je, že pijú. Nie, tým nemyslím kávu.
Čaj alebo Kofolu, ktorej som, mimochodom, vďaka nej v čase odletu
už úplne prepadol. Je to ako keby jeden nemohol hovoriť o
Slovensku bez toho, aby nehovoril o pití piva. Pijú
pivo nehľadiac na miesto, kde sú, na dennú či nočnú
hodinu či pri akej príležitosti to je. Možno by si dokonca
vymysleli ospravedlnenie alebo dôvod piť, KEBY žiaden nemali.
No to je nemožné, pokiaľ viem. Všetko a hocičo je pre nich
dôvod na pitie. Najlepším z nich budú slovenské
meniny. Prečo? Lebo s nimi je každý jeden deň nejakou
príležitosťou. Každý jeden deň je niečí
špeciálny deň – niekoho z rodiny, kamaráta,
kamaráta toho kamaráta, kolegu, kamarátovho
kolegu, kolegovho kamaráta, suseda, kamarátovho suseda,
susedovho suseda a tak ďalej, a tak ďalej. Výhovorky sa vám
neminú.
Jeden z prvých chalanov, čo som
stretol, mi povedal dôležitý fakt o Slovákoch.
Je to o tom, čo robia. Slováci pijú, sťažujú
sa a spia. Aj keď sa zdá, že namiesto toho posledného
môžete použiť iné slovo. Tak či tak, život na
Slovensku sa točí okolo týchto troch vecí. Nuž,
nemôžete ísť 5 sekúnd bez toho, aby ste na
Slovensku nevideli niekoho piť. Aj keď vy nepijete, ste s niekým,
kto pije alebo už piť začal. Sťažujú sa na politiku
(nedostatok vládnej podpory pre národný a
miestny rast v mnohých oblastiach), sociálne otázky
(cigáni/Rómovia), na osobné problémy a
podobne. A spia. Musíte spať po tom, čo ste pili a sťažovali
sa. Pijú a sťažujú sa, kým nezaspia, ak nie
dovtedy, kým neodpadnú.
Možno takto nejako by jeden slovenský
deň podľa mňa vyzeral:
Ráno sa zobudia a posťažujú
sa na to, prečo musia ráno vstávať. A pokračujú
v ponosách kvôli veciam okolo nich, kým sa
prepracujú k poludniu. Vtedy si dajú pohárik či
dva.
Poobede, s pomocou pohárika či
dvoch, sa začnú sťažovať viac a tak pravdepodobne spravia
viac.
A keď v práci skončia, nastáva
čas, aby na povrch vyplávala skutočná tvár
slovenského života. Dokážu piť a ponosovať sa
naraz! Kým neodpadnú!
Niektorí ľudia doslova pijú,
kým neodpadnú. Videl som pár z nich na vlastné
oči. Videl som chlapíka spiaceho hneď vedľa hlavných
dverí môjho hotela v Bardejove s jeho polo-stráveným
jedlom po celom tele. A ďalší chlap ležal skoro ráno
pri kostole. Možno preňho bolo príliš neskoro na pomoc, no
priskoro na spoveď.
Nuž, možno to neplatí pre nich
všetkých, no nie je to ani ďaleko od pravdy, podľa toho,
ako som to interpretoval.
Je tu jedna príležitosť, o
ktorej som si myslel, že bola novými známymi
naplánovaná, a ktorá sa prinútila
zamyslieť sa nad jedným spiknutím. Chystali sme sa ísť
do soľného múzea v Prešove. Jeden chlapík
kvôli niečomu meškal, nech už to bolo čokoľvek. Čakali
sme a čakali. A rozhodli sme sa ísť do krčmy krížom
cez ulicu. Možno nemalo zmysel čakať pod priamym slnkom, s tým
by som súhlasil. Ale viete, čo urobili? Áno, objednali
si pivo! Aké pohodlné pre nich! A vtom ten meškajúci
muž! Neskôr som sa začal čudovať, či meškal zámerne,
alebo či to bol nejaký druh slovenskej tradície, keď
sa ľudia stretnú a keď meškajú. V zmysle: „Ak už
meškáš, meškaj poriadne. Daj nám aspoň čas na
nejaké to pivo, kým na teba čakáme, doparoma!
Aspoň sa budeme mať na čo sťažovať!“
Toto je ten druh veci, ktorú
objaví iba niekto mimo slovenskej kultúry, však? Ak
ste v tom až po uši, keď to máte v krvi alebo ste tak
naprogramovaní, tieto záležitosti neobjavíte. A
iba aby ste vedeli, toto nebol jediný prípad, keď som
na Slovensku na niekoho musel čakať. Niežeby som s tým mal
problém.
Možno je to tak, že keď chcú
Slováci zabiť čas, povedia „poďme na drink,“ kým
my hovoríme „dajme si čaj či kávu“ alebo „poďme
si nájsť miesto na sedenie.“ A keď majú niečo na
srdci, na čo by sa posťažovali, povedia „poďme si vypiť,“
kým my hovoríme „porozprávajme sa o tom“
alebo „poďme niekam, kde sa môžeme porozprávať.“
A keď im niekto povie, aby šli do postele, povedia „už sme
pili?“ alebo „už sme pili a posťažovali sa?“ kým my
hovoríme „dobrú noc“ či „uvidíme sa
ráno.“
Mnohí ľudia, ktorých som
stretol, sú... ako by som to povedal... cvoci/čudáci.
Myslím to v tom dobrom zmysle, ak taký vôbec
existuje. Majú radi Japonsko, čo je miesto, kde som sa
narodil a vyrástol, a japonskú kultúru v zmysle
tradícií, maga a animácie, hier, hudby,
subkultúr a podobne. Rozmýšľam, koľko Japoncov vie,
že tak veľa ľudí v tej malej veľkej krajine, ktorá
je ďaleko v Strednej Európe a o ktorej sotva vedia, bláznivo
miluje ich krajinu. Stretol som len 10-15 z nich, ale som si istý,
že je to len vrchol ľadovca. Šialené na tom je, že o
veciach, ktoré ich zaujímali, vedeli viac než ja či
bežná verejnosť v Japonsku a viac, než by som si kedy vedel
predstaviť. To je to, prečo bol môj názor na
niektorých Slovákov nesprávny – niektorí
ľudia sú v kontakte s vonkajším svetom a tiež
informovaní.
Nuž, nebolo to zasa tak skoro pred
tým, než som si uvedomil, že som jeden z tých
„cvokov.“ Uvedomil som si to vďaka nej...
English version on http://nipponfest2012.blogspot.sk/2013/04/how-japanese-met-slovakia-part-3.html
OdpovedaťOdstrániť