Ako Japonec po Slovensku chodil, druhá časť

Na druhý deň som sa odhlásil z hotela a zamieril na Náměstí Republiky. Nevedel som, čo do odchodu autobusu robiť. Túlal som sa po okolí a narazil som na Národné múzeum, keď som si niečo uvedomil. Nechystal som sa dnu, takže som sa vybral naspäť na Náměstí Republiky. Keď som prišiel na stanicu, boli stále len 2 hodiny popoludní. Ako som mal zabiť ďalších 6 hodín v meste, o ktoré som vtedy nemal záujem?! 

Takže som sa rozhodol nájsť si lavičku, kam zaparkujem svoju batožinu, kým príde môj autobus. 6 hodín som sledoval ľudí prichádzať a odchádzať: rodiny, priateľov, páry, ľudí so psami. Takéto sledovanie ľudí mi pomohlo zabiť nejaký ten čas. Po niekoľkých hodinách letel čas tak rýchlo! To len ukazuje, aký som bol znudený, že? A než som si to uvedomil, mal som hodinu na to, aby som sa pripravil do autobusu. Potreboval som použiť toaletu a nájsť niečo na zjedenie, kým nastúpim do autobusu. Tak som teda šiel na toaletu. Deň predtým, keď som si kupoval lístok, som sa z pozorovania ľudí naučil, že za použitie toalety na stanici musím zaplatiť. Netušil som, koľko to stojí, no mal som so sebou nejaké mince, tak som veril, že by nemal byť problém použiť ju a dostať sa von. Bol som trochu nesvoj, ale stroj prijal moje drobné a tak som úspešne prešiel bránou dnu a potom von. Oh, cítil som sa, akoby som tam splnil niečo veľké. To už mi bol záťah, však? Použil si len verejnú toaletu, človeče!

Zistil som si čakacie miesto už skôr, takže som si bol istý, že som na správnom mieste, ale opýtal som sa mladého muža na tom istom mieste, ktorý by mohol rozumieť po anglicky, len aby som sa poistil. Opýtal som sa ho: „Je to autobus do Bardejova?“ Odpovedal: „Áno.“ Okamžite som si pomyslel: „Oh, hovorí trochu po anglicky, takže by mi mohol pomôcť, ak by som po ceste nejakú pomoc potreboval.“ Avšak o sekundu neskôr mi začal hovoriť niečo po slovensky alebo po česky alebo ktovie po akom to bolo. Čo som vedel, bolo, že nerozumiem jedinému slovu z toho, čo mi hovorí. Zdalo sa, že sa mi snaží niečo povedať, tak som ho nasledoval na druhú stranu autobusu. Tam som zistil, že mám svoju batožinu uložiť do autobusu. Poďakoval som sa mu, vrátili sme sa späť a začali nastupovať.

Videl som ľudí platiť vodičovi, kým som čakal v rade. Čudoval som sa tomu. Cestovné som už zaplatil, takže som sa divil, za čo platia. Potom som prišiel na rad. Niečo mi povedal, no, samozrejme, nerozumel som, čo. Tak som mu len ukázal všetky svoje drobné a on si nejaké vzal a povedal pár ďalších slov, ale viete... Nemal som poňatie.

Potom som sa obzeral po mojom sedadle. Keď som si deň dozadu kupoval lístok, chlapík za sklom sa ma opýtal, či chcem sedieť pri okne alebo v uličke. Tak som si kúpil sedadlo pri okne. Lenže keď som ho našiel, nejaký chlap tam už predstieral hlboký spánok. Neotravoval som sa jeho „budením“ a sadol som si vedľa neho. Navyše, bola noc, cez okno by som aj tak nič nevidel. A myslel som si, že čoskoro zaspím. Pokúšal som sa s tým mužom hovoriť, ale nerozumel, čo mu po anglicky hovorím a ja som mu nevedel povedať nič po slovensky či po česky. Takže takto to s ním bolo.

Po 20-30 minútach jazdy začal film. Bol to hollywoodsky film, nepamätám si, čo to bolo, no púšťali ho v jazyku, ktorému som nerozumel, a bez tituliek. Takže som mal o dôvod viac zaspať. Keďže som bol unavený z čakania na stanici, bola to len otázka času. Neviem kedy, ale stalo sa. A keď som sa prebral, boli sme už na Slovensku. Informoval ma o tom aj môj mobil.

Po tom, čo sa autobus ocitol na Slovensku, som už nemohol zaspať. Snažil som sa, ale nedarilo sa mi, zatiaľ čo ostatní cestujúci pokojne spali. Nespavosť nebol problém, pretože by ma nezabilo, ak by som jednu noc vynechal. A vedel som, že nebdiem sám – ona mala nočnú službu, takže ma to vôbec netrápilo. Napriek tomu, bolo to po „prvý“ raz, keď som sa sám seba pýtal: „Kde to, do r***, som? Čo tu, dopekla, robím s kopou cudzincov okolo, s ktorými sa, nanešťastie, nedokážem dorozumieť, v autobuse na 11 hodín dlhej ceste do malého mestečka v ešte stále cudzej zemi? Robím dobre? Stálo za to sem prísť?“ Aby som bol úprimný, takéto myšlienky ma napadli niekoľkokrát, kým sa rozvidnelo a ja som mobilom zistil, že som už blízko konečnej stanice. A keď som od nej dostal „budíčkovú“ správu, hoci som nespal, zabudol som na všetky tie hodiny sa opakujúce slová v mojej mysli. Začal som byť nesmierne nadšený, že ju čoskoro stretnem. A autobus konečne dorazil k zadnej ploche bardejovskej stanice.

Nuž, takto začala moja cesta. Všetko, čo som robil, či už malé alebo veľké, bolo pre mňa zaujímavou výzvou. Možno by mnohé veci neboli problematické, keby som bol vedel trochu po slovensky. Nevedel som. Moje vedomosti o krajine sa blížili k nule. Bol som patetický a bezmocný. Kto by si v takom prípade neprial, aby čas letel rýchlejšie? 

A, a to je dôležitejšie, kto by si bol pomyslel, že sa tento výlet ukáže byť životným zážitkom?