Ako Japonec po Slovensku chodil

Ako Japonec po Slovensku chodil - prvá časť

Nechystám sa sem písať nič emocionálne ani príliš osobné. Také veci pôjdu do mojej osobnej eseje mimo tohto príbehu. A tiež sa nechystám dopodrobna opisovať každú osobu, ktorú som stretol, pretože by som neskončil včas (k termínu prednášky), ale tiež preto, že o tom budem tiež písať vo svojej eseji. Toto tu je čisto o tom, aby som povedal, čo si myslím „o Slovensku“ po tom, čo som tam strávil tri týždne. 

Takže tu to je.

* * *

„Čo do r***?! Kde v p*** to je?!“ Ak nie: „ČO do f*** to je?! Na čo si tam, preboha, šiel?! Čo na svete si tam robil?! Alebo myslíš Československo, však?“ Toto je len zopár vecí, ktoré by ľudia mohli hovoriť, KEBY som som im bol povedal, že som navštívil Slovensko a strávil tam bohovsky skvelý čas. A nebol by som ani prekvapený, ani by som ich nevinil za ich slová, pretože, aby som bol úprimný, ja sám som k nim pred istým časom nemal ďaleko. A hovoril by som si niečo podobné, keby mi bol niekto povedal, že navštívil Slovensko. Dôvod je prostý. Ľudia netušia, aký skvelý čas môžu na Slovensku stráviť. Som si istý, že som býval jedným z nich, ale objavil som, akou ukrytou krásou Slovensko bolo a stále je – vďaka niekomu špeciálnemu, s kým som cestoval po krajine, kde som získal skúsenosti, o akých by sa nikomu ani nezdalo, že môže získať tak, ako ja s touto osobou (referencia na autorku).

Aby som bol úprimný, veľa som o Slovensku nepremýšľal, kým som ho nenavštívil. Mojím jediným dôvodom bolo stretnutie s ňou. Zvyšok bolo niečo navyše. Ale nebol by som si pomyslel, že to „navyše“ sa nakoniec ukáže ako niečo výnimočné.

Po strávení viac ako 20 hodín v lietadlách zo Sydney v Austrálii som konečne dorazil do Prahy, brány do mojej konečnej destinácie mojej dovolenky. Tam som stretol jej kamarátku, ktorá bola taká milá, že súhlasila, že príde a vyzdvihne úplne cudzieho Japonca z Austrálie. Táto kamarátka mi pomohla zmeniť si peniaze a kúpiť lístok do centra Prahy. V tej chvíli som ešte netušil, že je to len vrchol ľadovca toho všetkého, čo v nasledujúcich troch týždňoch zažijem.

Prvou vecou, ktorú som si uvedomil, bol fakt, že je tu leto. OMG (Ó, môj Bože!), bolo príšerne horúco! Takmer som odpadol. Letel som cez Abu Dhabi a tam som tiež cítil pekelné teplo, ale v Abu Dhabi je vždy horúco. Zabudol som sa zamyslieť nad ročným obdobím v Prahe. Sydney bolo stále uprostred zimy. Nedokázal som si predstaviť horúce leto v Prahe alebo na Slovensku, pretože som mal silnú predstavu chladného podnebia v týchto oblastiach. Nemyslel som si, že tieto krajiny majú také horúce letá. To len dokazuje, ako málo som o nich vedel, hm?

Dorazili sme do metra a chytili si vlak. Nie som si istý, či to bolo na tejto stanici alebo na tej, ktorou sme vyšli, ale určite si pamätám, že niektoré eskalátory v metre Prahy sú nesmierne dlhé a hrozne strmé. Zdalo sa mi, akoby stáli v takmer 90° uhle. Nespomínam si, že by som podobne dlhé videl v metre Tokia, Osaky, New Yorku, Paríža či v Austrálii (vlaky).

Táto kamarátka mi tiež pomohla nájsť môj hotel a kúpiť si lístok do Bardejova. Aby sme ho kúpili, vzala ma na autobusovú stanicu, nie na vlakovú, ako som predpokladal. Myslel som, že si vezmem vlak z Prahy do Bardejova, takže ma to dosť zmiatlo, ale nepýtal som sa – veď to vie lepšie. Koniec-koncov, bola domáca. Ale aj tak som sa divil, či si myslela, že chcem ísť autobusom a nie vlakom. Tak či tak, došli sme k jednému z okienok. No, myslel som si správne – pýtala pre mňa lístok na autobus. Spýtal som sa jej, či nejdú žiadne vlaky. Ona sa spýtala chlapíka za sklom, ale povedal jej, že nie. Tak som sa opýtal, ako dlho trvá cesta do Bardejova a kedy to odchádza. Povedala, že je to 11 hodín a odchádza to o 8:20. „11 hodín!“ povedal som. Myslel som si, že sa mi to len zdalo, ale zopakovala, že to do Bardejova pôjde 11 hodín. V Japonsku by taká vzdialenosť trvala asi 3 hodiny. Ešte stále v šoku som si pomyslel, že to nebude také zlé, lebo by som mal doraziť do Bardejova a stretnúť sa s ňou ešte v ten istý deň, ak autobusom ráno opustím Prahu. 

Ale ona myslela 8:20 VEČER! To vôbec neznelo dobre. Opýtal som sa, či môžem odísť ešte v ten deň, ale chlapík za sklom jej povedal, že nočný autobus je už úplne rezervovaný. Áno, ÚPLNE REZERVOVANÝ! Takže jediná šanca bola ísť tým zajtrajším a doraziť tam pozajtra... 

Hovoril som si: „Čo budem robiť sám v Prahe ďalších 27 hodín?“ Nič som si na Prahu nenaplánoval, pretože som v nej nemal stráviť 27 hodín.

(preložila Hacret)