Kumihimo II workshop; Nipponfest 2016

Obrázky aj návod sám pochádzajú z knihy Kumihimo; Splétané a vázané šperky; 50 předloh pro japonskou techniku - Beth Kempová

Tento typ šnúry sa dá robiť na marudai alebo klasickom okrúhlom disku.

Materiál:

disk

nožnice

šnúry, relatívne dlhé (2 farby)

Nastrihajte si šnúry. Na workshope sme pracovali s dĺžkou 1m každá, lebo som tak mala predpripravený materiál. Faktom zostáva, že okrajová šnúra sa vám minie skôr než žlté stredové. Počítajte teda s potrebou nadsadiť jej dĺžku (napr. 50cm vodiacich/okrajových šnúr vystačí na cca 12cm utkanej šnúry).

Usporiadajte šnúry podľa nákresu

Pracujte s nimi ako je uvedené v nákrese. Vždy ich prekladajte rovnako – ak začnete prvú niť ťahať nadol z 1 do 15 po pravej strane, niť z 15 do 1 pôjde po ľavej strane nahor. Vymenia si mieste, disk netočíme.

V tom prípade ale aj niť z 32 musí ísť nadol po pravej strane a niť zo 16 po ľavej strane. V strede sa vám začne ukladať striedavý vzor zúbkov (dole, hore, dole, hore, dole, hore).

Ak sa objavia v strede dve nite vedľa seba (dole, hore, hore, dole), urobili ste chybu a musíte sa vrátiť.

Napokon vymeníme pozície vodiacich šnúr na bokoch. Tiež platí, že ak jedna bude preložená po hornej strane a druhá po dolnej strane, musí sa to tak opakovať do konca. Vďaka umiestneniu a tomuto ukladaniu nastane točivý efekt. Chybné ukladanie ho naruší a bude to na konečnom výsledku vidieť.

Ukladajte bez prehnaného napínania nití, ale nedovoľte im niekde uvoľnene ležať.

Veľa šťastia ^.^        

Hacret  

Workshop japonského viazania kníh; Nipponfest 2016

Japonské viazanie kníh

Malé upozornenie:
Toto nie je úplne tradičný spôsob viazania japonských kníh. Ani jediný. Ak sa o tom chcete dozvedieť viac, skúste sa pozrieť sem.

1. krok – Materiál

Budete potrebovať šablónu, napr. odtiaľto. Ja som použila túto. Iba som ju prispôsobila svojim rozmerom.
Použila som rezačku papierov a zošitky na workshop som narezala štýlom A4 kancelársky papier:4ks. Aj nožnice sú fajn, ak nepotrebujete 500 listov ako ja :)

Nemusíte dodržať moje rozmery, ale v tomto fotonávode budeme pracovať s týmto:
V jednom zväzku bolo 20 papierov (cca 14,7cm x 10,5cm).
Potrebujete titulku. Vybrala som čiernu farbu, lebo na nej pekne vynikne šitie farebnou niťou a ide ku každému prebalu, ktorý si ľudia na workshope mohli vybrať. Ak chcete, môžete si z hrubého papiera urobiť aj zadnú časť obalu. Tá bude mať rozmer ako celá kniha.
Čierny mäkký papier potrebujete 2-krát (3,5cm x 10,5cm), čierny tvrdý papier len raz (2,2cm x 10,5cm).

2. krok – Dierkovanie

Potrebujete si nadierkovať všetky listy knihy, dva kúsky tenkého a jeden kúsok hrubého papiera na väzbu.
Takže nadierkovať všetko OKREM samotného ozdobného papiera na obal. Ten je navyše o trochu kratší (cca 12,2cm x 10,5cm).

Dierkovala som rotačným dierkovačom. Nemusíte si ho kvôli tomu kupovať (len ebay „, obávam sa; u nás som ho nezohnala), dobrý je aj kancelársky dierkovač, obuvnícke šidlo alebo aj vŕtačka s malým vrtákom (len papiere poriadne uchyťte,nech sa počas vŕtania nepohnú – od stola, jeden od druhého…). Pri vŕtaní si dávajte pozor!

Pohľad zozadu

3. krok – Zlepenie titulky

Na širší mäkký pásik papiera naneste tenkú vrstvičku lepidla a nalepte naň užší tvrdý čierny papier. Nedávajte veľa lepidla – dostane sa okolo dierok von a zašpiní vám druhú stranu, ktorú bude vidieť.
Nechajte 2-3mm medzeru a nalepte aj ozdobný tvrdý papier. V medzere sa bude kniha pri otváraní prehýbať (spomeňte si na slávnostné svadobné albumy).

Potrite druhý mäkký čierny papier lepidlom a prilepte ho na spojené časti. Dajte pozor na presnosť, dierky sa musia prekrývať a okraje sedieť. Ak si nie ste istí svojou šikovnosťou, najprv si všetko zlepte, nechajte to uschnúť a potom naraz predierkujte podľa šablóny.

4. krok – Šitie

Vyrovnajte všetky predierkované papiere, aby otvory na sebe pekne sedeli. Asi vám nebudú dokonale sedieť okraje – netrápte sa, na konci sa dá všetko orezať alebo odstrihnúť.
Možno budete potrebovať malú pomoc s pridržaním listov na mieste – viď kancelárska svorka na obrázku.
ZOSPODU prevlečte niť (v tomto prípade dlhú 110cm, ale radšej viac než menej, ak skúšate iné rozmery) do jednej dierky vo vnútornom rade (ďalej od okraja) približne v strede šírky knihy. Nechajte malý kúsok (10-15cm) voľný, aby ste na konci mali čím zauzliť. Je dobré použiť ihlu, ľahšie sa pracuje.


ZHORA pichnite do dierky, ktorá stojí vo vonkajšom rade (bližšie k okraju) o jedno medziposchodie vyššie a niť prevlečte. Vychádza na zadnej strane knihy.
















Niťou obíďte CHRBÁT knihy a pichnite ju ZHORA do tej istej dierky, z ktorej vychádza. Opäť vychádza na zadnej strane knihy.














Teraz (ihlu a) niť pichnite ZOSPODU do dierky vo vonkajšom rade o poschodie nad predošlou dierkou. Urobili ste uhlopriečkovú čiarku a rovnobežnú čiarku okolo chrbta knihy v tejto výške a opäť stojíte na bode nula. Idete znovu o medziposchodie vyššie do dierky vo vonkajšom rade.







Opakujte tento postup, kým nebudete úplne hore. Po druhom – treťom obopnutí chrbta knihy by ste mali pri prevliekaní začať uťahovať niť, aby bola pekne napnutá a dobre držala strany pokope.











5. krok – Rohy

Veďte niť ZO ZADNEJ strany knihy na PREDNÚ cez horný okraj chrbta knihy. Vpichnite niť do tej istej dierky, z ktorej vychádza, a pritiahnite.




Teraz niť pichnite do prvej dierky vo vnútornom rade. Vpichujete zozadu, niť výjde na prednej strane (áno, budete v dierke, ktorá je už obsadená niťou).








Veďte niť dozadu cez horný okraj knihy a znova ju prevlečte tou istou dierkou von na prednú stranu knihy. Už teraz je na tomto mieste poriadne tesno, a ešte ste neskončili.








Idete naspäť. Niť zhora vediete okolo chrbta knihy dozadu a vyvediete ju späť z tej istej dierky.










Z nej vediete niť nadol do medziposchodia vonkajšieho radu dierok. Urobte tak na zadnej strane knihy (čiarka vedie z dierky do dierky), nechoďte cez chrbát.







6. krok - Znova šitie

Z dierky vo vnútornom rade niť veďte cez chrbát knihy (v rovine) dizadu a vyveďte ju v tej istej dierke späť na prednú stranu.

Potom ju vpichnite do dierky vo vonkajšom rade o jedno medziposchodie nižšie.




Pokračujte týmto spôsobom, kým sa nedostanete na koniec už zapracovanej časti.










Šnúrku vyveďte v tej istej dierke, kde začal váš prvý ťah šitia.

Niť zhora vpichnite do dierky o medziposchodie nižšie a urobte to, čo na začiatku – choďte s ňou okolo chrbta knihy a vpichnite ju zhora znova do tej istej dierky.









Potom ju vyveďte o medziposchodie nižšie z dierky vo vnútornom rade.











Pokračujte tak až úplne nadol.













7. krok - Znova rohy

Znova urobte najprv menší, potom väčší roh.










Pohľad zo zadnej strany. Roh je kompletný, zvyšok šitia ešte nie.

Teraz sa postupne vrátite do stredu knihy. Postupujte rovnakým spôsobom ako pri návrate z horného rohu.

Ak máte pochybnosti, či to robíte dobre, pozrite sa dozadu. Obe strany šitia majú vyzerať rovnako.

Ak ste sa pomýlili, stačí pár krokov vypárať a opraviť sa ^.^






Mali by ste sa dostať až sem. Pekne pouťahujte, čo vám zostalo voľné.

Otočte knihu…










… a urobte pevný uzol z oboch voľných častí nite. Urobte ho tak blízko dierky, ako dokážete.












Prestrčte jeden koniec nite dierkou, na ktorej máte uzol. Potom popoťahujte, kým uzol nevojde do dierky. Keď je takto schovaný v otvore, odstrihnite oba konce nite.

Ak pochybujete o pevnosti uzla, môžete do dierky vniesť trochu lepidla, ktoré ho poistí.







A ste hotoví ^.^

Samozrejme, môžete si namiesto schovania uzla urobiť nejakú jeho ozdobnú formu. Môžete začať blízko horného okraje, skončiť tam a urobiť na konci mašličku.

Môžete čokoľvek a to je na tom to skvelé.

Dúfam, že sa vám návod páčil a že bol zrozumiteľný.

PS: Živé workshopy sú lepšie ^.^

Hacret

Japonské festivaly a mytológia III alebo 犬は埋もれるどこで? (Kde je pes zakopaný?) 2/2

Hotaru gari 蛍狩り(chytanie svätojánskych mušiek)

Hlavným hrdinom tohto prírodného fenoménu je hotaru – svetluška / svätojánska muška. Patrí medzi hmyz –  je to chrobák čeľade lampyridae (svetluškovitá). Japonsko sa môže pochváliť dvoma druhmi hotaru, odlišných veľkosťou – gendži-botaru a heike-botaru. Žijú v čistom prostredí vodných zdrojov a ryžových polí a na rozdiel od ich príbuzných, na ktoré sme v Európe zvyknutí, nesvietia, ale blikajú. Pohlavia sú morfologicky odlíšené a navyše lietajú iba samčeky. V tejto dospelej fáze sa dajú pozorovať asi 7 až 10 dní a potom umrú. Je to vrchol ich životného cyklu, pretože väčšinu svojho času prežijú ako larvy, ktoré sa opakovane „prezliekajú,“ a neverili by ste, aké sú tieto sympatické chrobáky háklivé na životné podmienky.

Z historických prameňov je jasné, že sa u Japoncov tešia dlhodobej náklonnosti, predovšetkým u dám. Spomínajú sa aj v japonskej najstaršej dochovanej zbierke poézie Man´jošu z 8. st.n.l., no tú pravú slávu im priniesla bitka Dan-no-ura (rok 1185) medzi klanmi Minamoto (víťazným) a Taira (porazeným). Hovorí sa, že po bitke bola krajina posiata padlými a keď nadišiel večer, vzduch naplnilo veľké množstvo blikajúcich mušiek. Preživší neskôr medzi ľudí rozniesli názor, že to duše padlých spolubojovníkov odišli do záhrobia ako hotaru, čo japonskému šintó a udomácnenému budhizmu nijako neodporovalo. Aby vedeli odlíšiť, ktoré sú za ktorú stranu, väčšie boli pomenované genji-botaru po víťazoch a menšie heike-botaru po porazených. Niekedy v tej dobe sa roje svetlušiek stúpajúce zo zeme stali symbolom nedávno zosnulých duší pri odchode „na druhú stranu.“ Ich ďalšia symbolika leží v romantickej vášnivej láske dvoch milencov.

V období Heian a Edo sa chytanie hotaru stalo zábavkou šľachty – za teplých a pomerne dusných večerov sa spoločnosť vybrala k vodným plochám s výskytom svetlušiek a vejármi si ich chytala do klietok z jemných bambusových vetvičiek. Tí menej bohatí, ktorým sa zvyk urodzených zapáčil, používali aj malé klietky z ryžových stebiel, ktoré tvarom pripomínali šušky. Je milou iróniou, že ich slovenský národ pozná tiež – vídame ich predovšetkým na vianočných trhoch či vlastných stromčekoch a voláme ich slamené ozdoby J

Pre tých, ktorí stáli o naozaj intenzívny zážitok, boli pripravené hotaru-bune – svätojánske lode (lepšie som to preložiť nevedela, ale keďže svetlušky poznáme aj pod názvom svätojánske mušky, hádam vás to nemätie). Dokonalá príležitosť dvoriť sa dáme v slabom svetle blikajúcich drobčekov za tichého špliechania vlniek o bok lodičky. Čo viac si priať? Nuž, možno len to, aby presne ten istý nápad nemalo sto iných nápadníkov a ich dám. Lebo móda je ako pliaga – šíri sa spoločenským kontaktom...

Klietky si človek tej doby mohol pohodlne kúpiť na trhu. A nielen tie. Ak ste sa dáme svojho srdca chceli zapáčiť, nemuseli ste sa naháňať po ryžových poliach za mestom. Za hotovosť ste sa dostali aj k svetluškám, čerstvo nazbieraným za predošlej noci. (Spôsob ich zbierania je zaujímavosť sama o sebe – lovci prišli podvečer na miesto ich výskytu a kým by stihli vzlietnuť z kríkov, striasli ich na zem a rýchlo zbierali. Aby nestrácali čas vkladaním chrobákov do klietky, kým im zvyšok uletí spod nôh, vložili si ich najprv do úst. Až keď ich mali plné, vypľuli drobcov do klietky a pokračovali, kým mali čo zbierať.) „Svätojánske lampičky“ boli vynikajúcim sezónnym artiklom pre podnikavého ducha. Keďže tento chrobáčik za posledných 10 dní svojho života vkladá všetku svoju energiu do blikania a rozmnožovania sa, nebolo treba starať sa o neho. Len vám po večeroch pekne blikal na verande či v okne. A keď umrel, odkúpil ho od vás podomový obchodník alebo ste si prišli aj s chrobáčikom po zálohu za klietku k jej predajcovi a ten mŕtve telíčko predal ďalej miestnym liečiteľom, šamanom, zaklínačom a podobným osobám. Časti hotaru boli potom pridané do zmesi rôznych surovín určených na požitie (veru áno, ľudia boli ochotní prehltnúť i pomleté svetlušky) alebo do „kúzelných“ vrecúšok. Stačilo si vrecúško zavesiť do domu a jeho obyvatelia boli uchránení od ohňa, zlodejov a ďalších nešťastí. Stavím sa, že svetluškám by nikdy nebolo napadlo, že sa v ich telíčkach skrýva repelent na zlo každého druhu.

V prefektúre Šiga je od roku 1924 aktívny zákon na ochranu svetlušiek a z tejto oblasti sa postupne rozširuje takpovediac na celé územie Japonska. Nedá sa povedať, že by sa v minulosti Japonci po nociach tak vášnivo naháňali za svetluškami, až im dnes hrozí zánik, no ich prežitie ľudia predsa len ohrozujú. Ide predovšetkým o širokospektrálne chemické postreky insekticídmi a všeobecné znečisťovanie vodných zdrojov. Keďže vodu potrebuje viac druhov hmyzu a ľudia s ním bojujú o potravu a pohodlie (komáre, škodce úrody ryže a pod.), svoju daň si chemikálie vyberajú i na blikajúcich chrobákoch, ktoré s nimi zdieľajú prostredie. Takže ak sa kvôli zásahom do prostredia v jednom roku vyrojí málo pohlavne zdravých jedincov, v budúcom roku sa nedá očakávať záplava nových svetlušiek, atď.

Japonci nechceli o prírodný fenomén prísť a preto sú dnes v podstate jedinou (a dúfajme, že inšpiratívnou) krajinou, ktorá má na ich ochranu vydaný zákon. Jeden by si myslel, že ide o ďalšie oklieštenie turistického ruchu, ale mýlil by sa – okrem rezervácií, parkov a oblastí chránených pečiatkou vlády sa Japonci zákona chytili celkom originálne. Rjokany, onseny, obľúbené letoviská a iné turisticky vychytené lokality nielen že tento zákon podporujú, ale doslova využívajú vo svoj prospech. Svetlušky totiž chovajú na svojich pozemkoch pri umelých jazierkach, v čajových záhradách, na vnútorných dvoroch. Musíte vojsť do hotela a využiť jeho služby, ak sa chcete pokochať pohľadom na malých kamarátov, hoci aj keby šlo len o posedenie pri čaji v kaviarni konkrétneho podniku. A môžete si byť istí, že pri blikajúcom bonuse nezostane – prostredie, obsluha, ponuka nápojov a jedál, kúpeľné programy, ponuky výletov do okolia, skupinové benefity, detské zľavy,... Všetko vám to pomotá hlavu a vy sa z tranzu preberiete až po tom, čo na schodoch zistíte, že ste si práve na recepcii zaplatili za izbu. Alebo vychádzate z hotela s poloprázdnou peňaženkou, poloplnou taškou suvenírov či dokonca rezerváciou na budúce leto v ruke s pocitom, že ste práve videli niečo neskutočné.

Lebo takto sa robí dlhodobý biznis – využijete všetko, čo máte poruke, aby ste si získali klienta.

Pokiaľ ste v Japonsku len na pár dní a je práve máj, nenechajte si ujsť podujatie, ktoré sa v hlavnom meste zrodilo minulý rok. Tokyo Hotaru Festival je vyslovene moderná záležitosť a jediná skutočná svetluška, ktorú by ste tam stretli, by bola tá, ktorú by ste si sami doniesli (neodporúčam, ak nechcete platiť mastnú pokutu za porušenie zákona). Tento festival sa odohráva na rieke Sumida medzi dvoma konkrétnymi mostmi a za chrobáčiky tu zaskakuje LED technika – inori-boši, v preklade hviezdičky na želanie. Sú to plastové gule veľkosti poctivej mužskej päste, ktoré vyrobila firma Panasonic - svietia namodro a plávajú na vode. Tento rok organizátori odhadli ich počet na 200 000. Môžete sa festivalu zúčastniť ako pasívny divák, no guľôčky sa dajú i prenajať – za malý poplatok si jednu vezmete a pustíte ju i so svojím prianím z mosta medzi ostatné. Svetielka sa poeticky nechajú unášať prúdom až k druhému mostu, kde ich pochytajú do siete, aby sa nedostali do mora. Hádam netreba hovoriť, že je to skutočne pôsobivé predstavenie – tisíce svetielok na tmavej vode  a špeciálne vysvietená budova Sky Tree poskytujú turistom i domácim skvelú príležitosť na otestovanie nočného režimu ich fotoaparátov.

No a pokiaľ patríte k ľuďom, ktorí si na podobný výlet musia dlho a urputne šetriť, prípadne môžu cestovať iba prstom po mape, svetlušky v japonskom štýle vás môžu potešiť i vo vašej obývačke. Hotaru no haka 火垂るの墓  (Hrob svetlušiek) je literárne dielo od autora menom Akiyuki Nosaka, ktoré sa dočkalo i filmového spracovania, a to niekoľkokrát. Len štyri roky po vydaní príbehu sa ho ujalo štúdio Ghibli a v roku 1988 verejnosti predstavilo celovečerný animovaný film s rovnakým názvom. Neskôr v 2005 NTV vyrobila hranú drámu a o tri roky po nej vznikla ďalšia u inej televíznej spoločnosti. Napriek tomu, že mnoho kritikov a časť verejnosti vo filme videla protivojnový námet, režisér Mijazaki to poprel. Podľa jeho slov šlo o príbeh dvoch detí trpiacich mimo vojnových front a ak aj niečo kritizoval, tak to bola japonská spoločnosť za čias vojny, ktorá nechala toľko bezbranných obyvateľov umrieť od hladu a bez pomoci.

 A ako sa v Japonsku správne pozorujú svetlušky?

-          Nepoužívajte blesk (majú radi prítmie, v ktorom si hľadajú partnera na párenie)

-          Neberte si ich domov (zákon vám to nedovoľuje a navyše, majte súcit – majú pred sebou len 10 dní života a mali by si ho užiť na slobode)

-          Sledujte počasie, kým pôjdete von, aby ste nešli zbytočne (potrebujú správnu vlhkosť, teplotu, bezvetrie, slabý mesačný svit,...)

-          Naplánujte si príchod na miesto (roje vzlietajú od 20:30 asi na 1,5-2h)

-          Buďte potichu a užite si to (jedlo a pitie je v poriadku, ale odpadky si pekne odneste)

Kouyou 紅葉 (červené lístie) (ponechaný anglický prepis) 

Táto oslava prírodných scenérií sa volá aj momidži matsuri podľa japonského názvu pre javor. Tiež sa spomína v zbierke poézie Man´jošu a tiež sa od obdobia Heian teší obľube čoraz širších vrstiev spoločnosti. Okrem obdivu pestrej palety jesenného lístia zo sedu sú obľúbené aj prechádzky. Vďaka tomu, že počasie skorej jesene je príjemné, teploty tak akurát a stmieva sa o niečo skôr, uvidíte medzi publikom oveľa viac starších ľudí než v lete, kedy je aktivita pod holým nebom pre mnohých z nich hazardom so zdravím. Navyše, Japonci parky počas skorej jesene podsvietia a stojí za námahu to vidieť – čo je cez deň červené, vyzerá v noci pod vplyvom šikovne rozmiestnených lámp úplne inak.

Čo všetky tieto festivaly spája je ale hodovanie a popíjanie. A čo by človeku počas sychravejších dní  padlo lepšie ako sladké horúce saké – amazaké či nejaká tá varená dobrota do žalúdka? Špecifickým tovarom je momidži tempura. Hádate správne, ide o javorové lístky v cestíčku vypražené na oleji. Podľa fór, na ktorých som sa o tomto jedle informovala, nemá javor skutočnú chuť, všetko závisí od dochutenia zmesi, v ktorej je obalený.

Skutočný potenciál jesenného lístia ale rozvíja umenie ikebany. Grafika, textil, domáce a osobné potreby, všade sa s motívom pestrého javora stretnete. Je dokonca zanesený i do hry hanafuda, kde je lístie tradične spárované s motívom jeleňa.

Jeseň dala vzniknúť i slovným hračkám a metaforám, ktoré je ale nesmierne ťažké trefne preložiť. Patria medzi ne také ako:

-          Má rúčky ako lístky javora (o ručičkách bábätka)

-          Hýri farbami jesene (pýri sa od hanby)

-          Javorové lístie a jeleň (dokonalý pár, dobré párovanie)

The Japan National Tourist Organization každoročne vypisuje zoznam najlepších lokalít na jesennú vychádzku. A tak ako pri sakurách, i pri lístí v televízii uvidíte milú slečnu či pekného mladíka ohlasovať postup vlny farbiaceho sa lístia, len čo skončia hlavné správy. Na rozdiel od sakurazensen sa však táto vlna farieb šíri od Hokaida.

Ďakujem za to, že ste si našli čas na čítanie J

(Tento príspevok som vypracovala na základe mojej prednášky z Nipponfest a Hangukon festivalu 2013 - Majka Hacret Bednárová)

 

Japonské festivaly a mytológia III alebo 犬は埋もれるどこで? (Kde je pes zakopaný?)‏ 1/2

Prírodné motívy

 

Japonsko, kráľovstvá Kórejského polostrova a Čína na seba v minulosti kultúrne a spoločensky nesmierne vplývali. Vďaka tomuto prepojeniu sa do Japonska dostala aj tendencia obdivovať prírodné krásy, hoci i v malom či umelo vytvorenom formáte. Keďže väčšina obyvateľov žila v úzkom prepojení s prírodou a mnohokrát od nej absolútne závisela, táto „nová móda“ sa týkala predovšetkým dvora a vysokej šľachty. Sezónna kratochvíľa dovezená z cudziny sa neskôr postupne rozšírila od najvyšších kruhov smerom nadol po spoločenskom rebríčku a dnes hádam nenájdeme Japonca, ktorý by si nad krásami kvetov, čajových záhrad, blikajúcich svetlušiek či jesenného lístia pri cestičke dojato nepovzdychol.

 

Zaujatosť Japonska prírodou sa koniec koncov teší nemalej pozornosti aj v umení ikebany, čajového obradu či bonsajov. Nehovoriac o tom, že samo šintó a neskôr i zenbudhizmus pomáhali tejto estetickej stránke japonskej prírody prežiť do dnešnej doby.

Hanami 花見 (sledovanie kvetov)

Spomína sa už v kronike Nihon Šoki 日本書紀 z 8. st.n.l. ako tradícia datovaná späť do 3. st.n.l. V období Nara (710-794) sa obdivu tešila predovšetkým slivka - ume, neskôr v období Heian (794-1185) na jej miesto nastúpila čerešňa – sakura a zostala na tróne viac-menej dodnes. Dokonca ak by ste mali nakresliť grafickú podobu znaku pre kvet (花 hana), bol by to čerešňový kvet. Okrem okrasy parkov a záhrad sa používa i v sezónnej kuchyni (wagaši, anpan, sakuradžu, sakuramoči), ako prímes saké a niekedy ako obradný „čaj“ používaný namiesto štandardného zeleného čaju, napr. pri svadbách.

Okrem toho má svoje miesto i v politike – v priebehu kolonizácie Japonci vysádzali sakury na zabratých územiach, v roku 1930 dala meno novovzniknutej politickej strane, pomenúvali ňou vojenské jednotky. V bežnom živote dala vzniknúť mnohým ľudovým piesňam, motívom sakury zdobili každodenné i hygienické potreby, obrazy, grafiky, tkaniny a podobne.

Motóri Norinaga vyjadril príťažlivosť hanami pojmom mono no aware, čo by sa vo voľnom preklade dalo vysvetliť ako úžas nad krásou s vedomím, že čoskoro zanikne, teda ako zmes pocitu dojatia, radosti, obdivu a zároveň clivoty a smútku nad neodvratnou smrteľnosťou a vädnutím.

Dnes je sakurový motív stále veľmi prítomný v japonskom živote. V apríli, keď sakury kvitnú predovšetkým na hlavnom ostrove, sa začína nový školský rok a nové politické obdobie a opadajúce okvetné lístky dláždia chodníky ako konfety na oslavu. Kto z fanúšikov anime a mangy nevidel aspoň jednu romantickú scénu medzi dvoma stredoškolákmi orámovanú padajúcimi okvetnými lístkami? Kto z čitateľov japonských autorov nenarazil minimálne na jednu vetu s rozkvitnutou sakurou?

Sakury sú takpovediac všade – v pop kultúre (anime, manga), v umení (grafiky, tetovanie), na textile (kimoná, šatky, doplnky do vlasov), na elektronike (zdobené kryty),... Vyskočia na vás i na tých najmenej očakávaných miestach.

V Japonsku je viac než 200 druhov sakúr a kvitnú v širokom časovom rozpätí. Okrem toho geografická poloha Japonska samotného podmieňuje vlnu kvitnutia, ktoré ochotne vysielajú všetky japonské televízie – predpoveď zvanú sakurazensen napäto sledujú nielen domáci, ale i zahraniční obdivovatelia ružovkastých lupeňov. The Japan Cherry Blossom Association vypisuje každý rok top 100 lokalít, na ktorých je hanami obzvlášť krásne.

Faktom zostáva, že či už sa človek o Japonsko zaujíma, alebo nie, elegantne odkvitajúca sakura sa stala jedným z jeho symbolov, rovnako ako hora Fudži, gejše, samuraji či origami.

Ako nebyť za baka-gajdžina (tupého cudzinca) počas hanami:

-         Doneste si vlastné hotové jedlo, prípadne si ho kúpte v stánkoch. Zakladať akýkoľvek oheň v parkoch je zakázané (a úprimne povedané, na ohnisko ani nenájdete miesto)

-         Nepoškodzujte stromy

-         Nebuďte hluční

-         Dobre sa oblečte (obdobie hanami sa líši od lokality k lokalite, nehovoriac o podmienkach počasia)

-         Upracte po sebe (napokon, 90% nákladu ste už aj tak zjedli)

Keď cudzinec sníva o posedení pod sakurami v plnom kvete, väčšinou si tam predstaví seba (prípadne spoločnosť priateľov), pokojnú atmosféru na meditáciu a ticho, ktoré ruší len vánok a šelest stromov.

Realita je však trochu iná. Japonci sú ochotní zubami-nechtami brániť miesto na hanami pre svoje firemné či súkromné oslavy od skorého rána. Často sú práve najmladší členovia tímu vyslaní roztiahnuť nepremokavú modrú plachtu na trávnik a strážiť územie pred určenými nešťastníkmi iných firiem. Ak plachtu opustia, chápe sa to ako uvoľnenie zabratého územia, preto ich často uvidíte v pároch – ak si jeden odskočí, druhý drží stráž.

Absurdné? Môže sa to tak zdať. Pravdou však zostáva, že dobré miesto na popoludňajšie hanami pre šéfa, sponzorov či partnerov firmy či kolegov je počas hanami ťažké zohnať a nejaká ta obeť sa priniesť musí. Prácu nezameškáte, veď je doba mobilných technológií. A že sa tu a tam niekto nachladí od ešte studenej zeme či vetríka? Bez problémov, šéfe, miesto máte isté.

„Jedlo pred kvetmi“ je voľne preložené príslovie, ktoré vystihuje celú atmosféru hanami jedinou vetou. Mnoho ľudí berie posedenie pod nadýchaným ružovým baldachýnom v parkoch ako skvelý piknik či obedňajšiu prestávku. Nič proti, naozaj. Len keby takýto nápad nemalo hneď niekoľko tisíc ľudí naraz. Hranicu jednotlivých skupiniek potom naozaj označujú len okraje modrých plachiet a prejsť pomedzi ne je umenie hodné špičkovej primabaleríny.

Podobná udalosť by sa na Slovensku zrejme skončila hádkou, ak nie rovno násilím, no japonská povaha to tak neberie – ľudia sedia lakeť pri lakti, v podstate si dýchajú na krk, a slušne sa hodovníka z inej plachty opýtajú, či nemá nazvyš plastový pohárik, lebo im sa akosi minuli, je to trochu nepríjemná vec a v taký príjemný deň, keď nám slniečko tak krásne svieti, ďakujem pekne a odpusťte, že som obťažoval.

Hovoríte, že k najbližšej zelenej ploche to máte hodinu jazdy mestskou hromadnou dopravou? Zapísali ste sa u susedov ako vrah bytovej zelene, pretože pri vás uschne i mexický kaktus? Najlepší kamarát v nemocnici sa trápi, že neuvidí svoje milované sakury kvitnúť?

Netrápte sa zháňaním miesta pod stromami či čerešňových bonsajov a radšej zabehnite do obchodu po „magic sakura tree“ – zázračný sakurový stromček. Zaplatiť ho môžete hoci i stojenovými mincami s motívom sakurového kvetu. Je z lisovanej celulózy namočenej do špeciálnej kryštalickej látky. Postavíte si ho doma do plytkej misky, nalejete do nej vodu a kocháte sa pohľadom na to, ako stromček pije a na konci jeho vetvičiek sa objavuje ružová vata. Taká je totiž vlastnosť tej špeciálnej látky – vlhkosť tlačí na koniec celulózy a keďže okraje znesú len určité množstvo bez porušenia tvaru a tekutín stále pribúda, koniec vetvičiek sa rozstrapká a voilá! – pomaličky sa rozvíjajúci ružový „popcorn“ je na svete. Keď stromček vypije všetku vodu v miske, máte na stolíku rozkvitnutú malú ružovú sakuru. Geniálne riešenie pre alergikov s estetickým cítením.

Napokon, nemusíme byť Japonci, aby sme si jej krásu dokázali vychutnať – i my sa 1.5. bozkávame pod kvitnúcou čerešňou J

 

(Tento príspevok som vypracovala na základe mojej prednášky z Nipponfest a Hangukon festivalu 2013 - Majka Hacret Bednárová)