Japonské festivaly a mytológia III alebo 犬は埋もれるどこで? (Kde je pes zakopaný?) 2/2

Hotaru gari 蛍狩り(chytanie svätojánskych mušiek)

Hlavným hrdinom tohto prírodného fenoménu je hotaru – svetluška / svätojánska muška. Patrí medzi hmyz –  je to chrobák čeľade lampyridae (svetluškovitá). Japonsko sa môže pochváliť dvoma druhmi hotaru, odlišných veľkosťou – gendži-botaru a heike-botaru. Žijú v čistom prostredí vodných zdrojov a ryžových polí a na rozdiel od ich príbuzných, na ktoré sme v Európe zvyknutí, nesvietia, ale blikajú. Pohlavia sú morfologicky odlíšené a navyše lietajú iba samčeky. V tejto dospelej fáze sa dajú pozorovať asi 7 až 10 dní a potom umrú. Je to vrchol ich životného cyklu, pretože väčšinu svojho času prežijú ako larvy, ktoré sa opakovane „prezliekajú,“ a neverili by ste, aké sú tieto sympatické chrobáky háklivé na životné podmienky.

Z historických prameňov je jasné, že sa u Japoncov tešia dlhodobej náklonnosti, predovšetkým u dám. Spomínajú sa aj v japonskej najstaršej dochovanej zbierke poézie Man´jošu z 8. st.n.l., no tú pravú slávu im priniesla bitka Dan-no-ura (rok 1185) medzi klanmi Minamoto (víťazným) a Taira (porazeným). Hovorí sa, že po bitke bola krajina posiata padlými a keď nadišiel večer, vzduch naplnilo veľké množstvo blikajúcich mušiek. Preživší neskôr medzi ľudí rozniesli názor, že to duše padlých spolubojovníkov odišli do záhrobia ako hotaru, čo japonskému šintó a udomácnenému budhizmu nijako neodporovalo. Aby vedeli odlíšiť, ktoré sú za ktorú stranu, väčšie boli pomenované genji-botaru po víťazoch a menšie heike-botaru po porazených. Niekedy v tej dobe sa roje svetlušiek stúpajúce zo zeme stali symbolom nedávno zosnulých duší pri odchode „na druhú stranu.“ Ich ďalšia symbolika leží v romantickej vášnivej láske dvoch milencov.

V období Heian a Edo sa chytanie hotaru stalo zábavkou šľachty – za teplých a pomerne dusných večerov sa spoločnosť vybrala k vodným plochám s výskytom svetlušiek a vejármi si ich chytala do klietok z jemných bambusových vetvičiek. Tí menej bohatí, ktorým sa zvyk urodzených zapáčil, používali aj malé klietky z ryžových stebiel, ktoré tvarom pripomínali šušky. Je milou iróniou, že ich slovenský národ pozná tiež – vídame ich predovšetkým na vianočných trhoch či vlastných stromčekoch a voláme ich slamené ozdoby J

Pre tých, ktorí stáli o naozaj intenzívny zážitok, boli pripravené hotaru-bune – svätojánske lode (lepšie som to preložiť nevedela, ale keďže svetlušky poznáme aj pod názvom svätojánske mušky, hádam vás to nemätie). Dokonalá príležitosť dvoriť sa dáme v slabom svetle blikajúcich drobčekov za tichého špliechania vlniek o bok lodičky. Čo viac si priať? Nuž, možno len to, aby presne ten istý nápad nemalo sto iných nápadníkov a ich dám. Lebo móda je ako pliaga – šíri sa spoločenským kontaktom...

Klietky si človek tej doby mohol pohodlne kúpiť na trhu. A nielen tie. Ak ste sa dáme svojho srdca chceli zapáčiť, nemuseli ste sa naháňať po ryžových poliach za mestom. Za hotovosť ste sa dostali aj k svetluškám, čerstvo nazbieraným za predošlej noci. (Spôsob ich zbierania je zaujímavosť sama o sebe – lovci prišli podvečer na miesto ich výskytu a kým by stihli vzlietnuť z kríkov, striasli ich na zem a rýchlo zbierali. Aby nestrácali čas vkladaním chrobákov do klietky, kým im zvyšok uletí spod nôh, vložili si ich najprv do úst. Až keď ich mali plné, vypľuli drobcov do klietky a pokračovali, kým mali čo zbierať.) „Svätojánske lampičky“ boli vynikajúcim sezónnym artiklom pre podnikavého ducha. Keďže tento chrobáčik za posledných 10 dní svojho života vkladá všetku svoju energiu do blikania a rozmnožovania sa, nebolo treba starať sa o neho. Len vám po večeroch pekne blikal na verande či v okne. A keď umrel, odkúpil ho od vás podomový obchodník alebo ste si prišli aj s chrobáčikom po zálohu za klietku k jej predajcovi a ten mŕtve telíčko predal ďalej miestnym liečiteľom, šamanom, zaklínačom a podobným osobám. Časti hotaru boli potom pridané do zmesi rôznych surovín určených na požitie (veru áno, ľudia boli ochotní prehltnúť i pomleté svetlušky) alebo do „kúzelných“ vrecúšok. Stačilo si vrecúško zavesiť do domu a jeho obyvatelia boli uchránení od ohňa, zlodejov a ďalších nešťastí. Stavím sa, že svetluškám by nikdy nebolo napadlo, že sa v ich telíčkach skrýva repelent na zlo každého druhu.

V prefektúre Šiga je od roku 1924 aktívny zákon na ochranu svetlušiek a z tejto oblasti sa postupne rozširuje takpovediac na celé územie Japonska. Nedá sa povedať, že by sa v minulosti Japonci po nociach tak vášnivo naháňali za svetluškami, až im dnes hrozí zánik, no ich prežitie ľudia predsa len ohrozujú. Ide predovšetkým o širokospektrálne chemické postreky insekticídmi a všeobecné znečisťovanie vodných zdrojov. Keďže vodu potrebuje viac druhov hmyzu a ľudia s ním bojujú o potravu a pohodlie (komáre, škodce úrody ryže a pod.), svoju daň si chemikálie vyberajú i na blikajúcich chrobákoch, ktoré s nimi zdieľajú prostredie. Takže ak sa kvôli zásahom do prostredia v jednom roku vyrojí málo pohlavne zdravých jedincov, v budúcom roku sa nedá očakávať záplava nových svetlušiek, atď.

Japonci nechceli o prírodný fenomén prísť a preto sú dnes v podstate jedinou (a dúfajme, že inšpiratívnou) krajinou, ktorá má na ich ochranu vydaný zákon. Jeden by si myslel, že ide o ďalšie oklieštenie turistického ruchu, ale mýlil by sa – okrem rezervácií, parkov a oblastí chránených pečiatkou vlády sa Japonci zákona chytili celkom originálne. Rjokany, onseny, obľúbené letoviská a iné turisticky vychytené lokality nielen že tento zákon podporujú, ale doslova využívajú vo svoj prospech. Svetlušky totiž chovajú na svojich pozemkoch pri umelých jazierkach, v čajových záhradách, na vnútorných dvoroch. Musíte vojsť do hotela a využiť jeho služby, ak sa chcete pokochať pohľadom na malých kamarátov, hoci aj keby šlo len o posedenie pri čaji v kaviarni konkrétneho podniku. A môžete si byť istí, že pri blikajúcom bonuse nezostane – prostredie, obsluha, ponuka nápojov a jedál, kúpeľné programy, ponuky výletov do okolia, skupinové benefity, detské zľavy,... Všetko vám to pomotá hlavu a vy sa z tranzu preberiete až po tom, čo na schodoch zistíte, že ste si práve na recepcii zaplatili za izbu. Alebo vychádzate z hotela s poloprázdnou peňaženkou, poloplnou taškou suvenírov či dokonca rezerváciou na budúce leto v ruke s pocitom, že ste práve videli niečo neskutočné.

Lebo takto sa robí dlhodobý biznis – využijete všetko, čo máte poruke, aby ste si získali klienta.

Pokiaľ ste v Japonsku len na pár dní a je práve máj, nenechajte si ujsť podujatie, ktoré sa v hlavnom meste zrodilo minulý rok. Tokyo Hotaru Festival je vyslovene moderná záležitosť a jediná skutočná svetluška, ktorú by ste tam stretli, by bola tá, ktorú by ste si sami doniesli (neodporúčam, ak nechcete platiť mastnú pokutu za porušenie zákona). Tento festival sa odohráva na rieke Sumida medzi dvoma konkrétnymi mostmi a za chrobáčiky tu zaskakuje LED technika – inori-boši, v preklade hviezdičky na želanie. Sú to plastové gule veľkosti poctivej mužskej päste, ktoré vyrobila firma Panasonic - svietia namodro a plávajú na vode. Tento rok organizátori odhadli ich počet na 200 000. Môžete sa festivalu zúčastniť ako pasívny divák, no guľôčky sa dajú i prenajať – za malý poplatok si jednu vezmete a pustíte ju i so svojím prianím z mosta medzi ostatné. Svetielka sa poeticky nechajú unášať prúdom až k druhému mostu, kde ich pochytajú do siete, aby sa nedostali do mora. Hádam netreba hovoriť, že je to skutočne pôsobivé predstavenie – tisíce svetielok na tmavej vode  a špeciálne vysvietená budova Sky Tree poskytujú turistom i domácim skvelú príležitosť na otestovanie nočného režimu ich fotoaparátov.

No a pokiaľ patríte k ľuďom, ktorí si na podobný výlet musia dlho a urputne šetriť, prípadne môžu cestovať iba prstom po mape, svetlušky v japonskom štýle vás môžu potešiť i vo vašej obývačke. Hotaru no haka 火垂るの墓  (Hrob svetlušiek) je literárne dielo od autora menom Akiyuki Nosaka, ktoré sa dočkalo i filmového spracovania, a to niekoľkokrát. Len štyri roky po vydaní príbehu sa ho ujalo štúdio Ghibli a v roku 1988 verejnosti predstavilo celovečerný animovaný film s rovnakým názvom. Neskôr v 2005 NTV vyrobila hranú drámu a o tri roky po nej vznikla ďalšia u inej televíznej spoločnosti. Napriek tomu, že mnoho kritikov a časť verejnosti vo filme videla protivojnový námet, režisér Mijazaki to poprel. Podľa jeho slov šlo o príbeh dvoch detí trpiacich mimo vojnových front a ak aj niečo kritizoval, tak to bola japonská spoločnosť za čias vojny, ktorá nechala toľko bezbranných obyvateľov umrieť od hladu a bez pomoci.

 A ako sa v Japonsku správne pozorujú svetlušky?

-          Nepoužívajte blesk (majú radi prítmie, v ktorom si hľadajú partnera na párenie)

-          Neberte si ich domov (zákon vám to nedovoľuje a navyše, majte súcit – majú pred sebou len 10 dní života a mali by si ho užiť na slobode)

-          Sledujte počasie, kým pôjdete von, aby ste nešli zbytočne (potrebujú správnu vlhkosť, teplotu, bezvetrie, slabý mesačný svit,...)

-          Naplánujte si príchod na miesto (roje vzlietajú od 20:30 asi na 1,5-2h)

-          Buďte potichu a užite si to (jedlo a pitie je v poriadku, ale odpadky si pekne odneste)

Kouyou 紅葉 (červené lístie) (ponechaný anglický prepis) 

Táto oslava prírodných scenérií sa volá aj momidži matsuri podľa japonského názvu pre javor. Tiež sa spomína v zbierke poézie Man´jošu a tiež sa od obdobia Heian teší obľube čoraz širších vrstiev spoločnosti. Okrem obdivu pestrej palety jesenného lístia zo sedu sú obľúbené aj prechádzky. Vďaka tomu, že počasie skorej jesene je príjemné, teploty tak akurát a stmieva sa o niečo skôr, uvidíte medzi publikom oveľa viac starších ľudí než v lete, kedy je aktivita pod holým nebom pre mnohých z nich hazardom so zdravím. Navyše, Japonci parky počas skorej jesene podsvietia a stojí za námahu to vidieť – čo je cez deň červené, vyzerá v noci pod vplyvom šikovne rozmiestnených lámp úplne inak.

Čo všetky tieto festivaly spája je ale hodovanie a popíjanie. A čo by človeku počas sychravejších dní  padlo lepšie ako sladké horúce saké – amazaké či nejaká tá varená dobrota do žalúdka? Špecifickým tovarom je momidži tempura. Hádate správne, ide o javorové lístky v cestíčku vypražené na oleji. Podľa fór, na ktorých som sa o tomto jedle informovala, nemá javor skutočnú chuť, všetko závisí od dochutenia zmesi, v ktorej je obalený.

Skutočný potenciál jesenného lístia ale rozvíja umenie ikebany. Grafika, textil, domáce a osobné potreby, všade sa s motívom pestrého javora stretnete. Je dokonca zanesený i do hry hanafuda, kde je lístie tradične spárované s motívom jeleňa.

Jeseň dala vzniknúť i slovným hračkám a metaforám, ktoré je ale nesmierne ťažké trefne preložiť. Patria medzi ne také ako:

-          Má rúčky ako lístky javora (o ručičkách bábätka)

-          Hýri farbami jesene (pýri sa od hanby)

-          Javorové lístie a jeleň (dokonalý pár, dobré párovanie)

The Japan National Tourist Organization každoročne vypisuje zoznam najlepších lokalít na jesennú vychádzku. A tak ako pri sakurách, i pri lístí v televízii uvidíte milú slečnu či pekného mladíka ohlasovať postup vlny farbiaceho sa lístia, len čo skončia hlavné správy. Na rozdiel od sakurazensen sa však táto vlna farieb šíri od Hokaida.

Ďakujem za to, že ste si našli čas na čítanie J

(Tento príspevok som vypracovala na základe mojej prednášky z Nipponfest a Hangukon festivalu 2013 - Majka Hacret Bednárová)