Ako Japonec po Slovensku chodil, 5. časť

Bardejov a iné miesta, ktoré som navštívil.

Zistil som, že mestá ako Bardejov sú viac rozvinuté a väčšie, než som si nedbalo myslel. Než som do Bardejova dorazil, povedala mi o tom, aké malé je jej mesto a že nemajú finančnú štvrť a podobné štvrte, aké by veľké mestá mali mať. Takže som si nemohol pomôcť a predstavil som si veľmi malú, vidiecku komunitu, kde sa ľudia schádzajú iba na námestí. Keď sa z neho vzdialite, neuvidíte nič a nikoho. Vlastne to bolo v skutočnosti dosť podobné, no v Bardejove toho „bolo“ a „je“ viac, než sa dá vidieť.

Videl som viac ľudí a áut, než som si myslel, že uvidím. Bolo to ako hociktoré predmestie Sydney. Možno tomu tak bolo kvôli jarmoku. Mnoho ulíc sa zaplnilo ľuďmi. Tak ako veľa miest na Slovensku, Bardejov sa vyvíjal smerom von z námestia, takže obchody a reštaurácie a bary bolo vidieť ešte ďalších pár blokov mimo neho. A základ mesta nie je vôbec starý alebo opustený, ale pekný a „cool.“

Bolo tam Tesco, ktoré by sa okamžite stalo mojou rutinnou rannou zastávkou, keby som mal zostať dlhšie. Jedno ráno som tam bez nej po prvý raz zašiel s nádejou, že všetko bude v poriadku. Hovoril som si: „Čo by sa mohlo pokaziť? Nákup niekoľkých vecí v supermarkete. Niečo si vyberieš a zaplatíš, čo ti ukáže pokladňa, nie?“ Takže som si vybral niekoľko vecí, v skutočnosti netušiac, čo je vo vnútri. Nedokázal som nič prečítať, spoľahol som sa len na obrázky na obaloch. Nuž, povedal som vám, že pre mňa všetko bolo výzvou.

A šiel som k pokladni. Kým som rozmýšľal, do ktorého radu sa postaviť, objavil som samoobslužné pokladne. V Sydney väčšinou používam tieto, tak som si myslel, že to bude malina a, vďakabohu, Tecso malo aj anglický displej. Žiadny problém. Avšak, keď som chcel odísť a prešiel cez bezpečnostnú bránu, ozval sa alarm. Samozrejme, pristúpil ku mne muž z ochranky a niečo povedal – kto už len vie, čo to bolo. Ale ukázal som mu práve zbalený nákup a vyprázdnil vrecká. Prešiel som znova. Pípalo to. Vyzeral podozrievavo, ale nechal ma ísť. Nuž, bolo to trochu zahanbujúce.

Ďalšie ráno som tam šiel znova, pretože to bolo jediné miesto, kde som mohol nakupovať bez potreby hovoriť po slovensky. Nebolo mi však úplne príjemne vzhľadom na včerajší alarm. Keď som vošiel, bol tam ochrankár zo včerajška. Cítil som sa najprv čudne, ale netrvalo to dlho, pretože sa usmial a pozdravil ma, keď sme sa míňali. Tiež sa mi podarilo usmiať, ale nevydralo sa zo mňa nič, pretože som nevedel, ako sa ráno pozdraviť, nehovoriac ani o „áno“ a „nie“ po slovensky. Ale vtedy som ho videl naposledy. Na druhý deň tam nebol a ja som tam už potom znova nešiel, pretože sme opustili Bardejov a začali našu cestu.

V meste bolo celkom dosť obchodov a reštaurácií a mesto bolo živé, no keď jarmok skončil, javilo sa inak. Povedala mi, že takto zvyčajne vyzerá. Tak či onak, mám tam rád niektoré reštaurácie a kaviarne a rád by som tie miesta znova navštívil.

Hoci, ako som jej povedal, cítil som tam dojem komunity, ktorý môže byť vo veľkých mestách zabudnutý alebo stratený. Cítil som sa tak pohodlne, akoby som bol doma. Ľudia sa každý rok zišli, aby vytvorili mestský jarmok a užívali si. Veľa vecí, ktoré sú prístupné vo veľkých mestách, nemali k dispozícii, ale ľudia sa bez mnohých vecí zaobídu. Závidím tým šťastlivcom, ktorí sú schopní volať to domovom.

Po tom, čo sme opustili Bardejov, vzala ma na také miesta ako Prešov, Košice, Dedinky, Spišské Podhradie, Smižany, Spišská Nová Ves, Kežmarok, Vysoké Tatry (Lomnické Sedlo), Orava, Banská Bystrica, Kremnica a Bratislava. Okrem Bratislavy každé mesto, tak ako Bardejov, akoby malo svoju vlastnú farbu a atmosféru. Je pekné mať vlastnú atmosféru, odlišnú od ostatných. V niektorých mestách sme nerobili takmer nič, ale to, čo som cítil, bolo jedinečné pre každé mesto a páčilo sa mi každé jedno z nich.

Tu je pár dojmov z ďalších miest.

Prešov

Hlavná ulica bola živá. Pozdĺž nej stálo veľa milých obchodov a reštaurácií. Vyzeralo to, akoby tam bolo všetko, čo potrebovali. Nakupovanie, stravovanie a pitie – mohli tu robiť všetko. Autobusy jazdili po hlavnej ulici celkom výhodne a vlaková stanica na nej bola tiež. (Tu došlo k omylu – vlaková a autobusová stanica sú v Prešove od centra vzdialené asi 1-1,5 km, no keďže sa k nim ide cez všetky križovatky rovno, Nat si myslel, že ide o súčasť Hlavnej ulice ^.^ ) Pretože som stretol veľa ľudí, ktorí tam kedysi či ešte stále chodili do školy, myslím na Prešov ako na akési akademické mesto. Ona a jej priatelia ma vzali na Šarišský hrad. Bola to moja prvá návšteva slovenského hradu. Aj keď to vlastne boli len ruiny. Pretože bol hrad „nevhodne“ postavený na vrchole kopca, nebolo ľahké sa k nemu dostať. Museli sme si to vyšliapať. Chodenie mi nevadí. Problémom bolo v ten deň silné slnko. Hrad bol úžasný a nechal nás oddýchnuť si, kým nejakí chlapíci pracovali na jeho rekonštrukcii alebo čo to bolo. Užil som si čas tam, pretože som bol tým slnkom celkom vyčerpaný. Bolo vážne silné. Opálilo ma, i keď by sa dalo povedať „spálilo.“ V čase príchodu do Bratislavy sa mi začala lúpať koža. A moji kolegovia v Sydney stále opakovali: „Spálil si sa!“ Zišli sme nadol a vrátili sa do mesta, kým ma doslova spálilo. Šli sme do pizzérie na hlavnej ulici, kde mali pizzu s názvom „Kurva.“ Samozrejme, že som si jednu objednal. A bola dobrá. Zaujímalo by ma, či je slovo „pizza“ v slovenčine ženského rodu...

Nuž, v pizzérii som sa s kopou jej priateľov zabavil. Možno bolo tej zábavy priveľa, aby sa myslelo na posledný spoj domov. Šli sme odprevadiť jedného chalana na stanicu. V tom čase sme už minuli posledné autobusy. Nuž, bolo to skrátka skvelé, nie? Japonský chlapík zmeškal posledný spoj v malom meste na Slovensku s kopou miestnych, ktorých to zjavne netrápilo. Niekto spomenul nočné autobusy alebo niečo podobné, ale zdalo sa, že nemá zmysel na nejaký čakať. No, jeden chlapík trval na taxíku – takmer som s ním súhlasil. Ale myslím, že väčšina prevládla. Aké je teraz Slovensko demokratické! Takže sme kráčali z... kdekoľvek v pekle sme to boli do... kamkoľvek v pekle sme sa museli vrátiť. Aká slovenská noc to bola! Piješ a zmeškáš autobus. A tiež som mal niečo, na čo som sa mohol sťažovať. Chcel som robiť to, čo robievajú miestni, ale nemuselo to byť vzaté tak doslovne.

(preložila Hacret)