Ako Japonec po Slovensku chodil, 4. časť

Než som ich stretol, premýšľal som, aký ľudia títo „cvoci“ môžu byť. Znova, bol som na Slovensku. Chápete, kto by si bol pomyslel, že tam nájdem nadšencov Japonska? Vyzerajú ako normálni Slováci, lebo pijú pivo a Kofolu. Nenosia žiadne kostýmy ako stereotypný Japonskí cvoci, ktorých som vídal v telke, keď som bol v Japonsku alebo keď sa dívam v Austrálii. Niektorých cosplay (prezliekanie sa za obľúbenú postavičku z hry/anime/skupiny pre zábavu alebo súťažne) zaujíma, ale nerobia ho po celý čas. Niektorí nosia tričká s japonskými slovami, tričká japonských J-pop skupín alebo s japonskou animáciou – to je limit, kam v bežnom živote dôjdu. Nevyzerajú tak bláznivo, sú skôr priateľskí a zaujímaví. Všetci hovoria dobre po anglicky, prinajmenšom lepšie ako ja po Slovensky, čo znamená vôbec, ale pracujem na tom.

Ako som sa s týmito jej priateľmi zoznamoval, môj dojem zo Slovákov sa zmenil. Teraz si myslím, že keď vás spoznajú, budete mať pocit, akoby ste ich poznali celé mesiace, ak nie roky. Aspoň ja som sa tak cítil, keď som tam bol. Hovoria vám o Slovensku veľa vecí – akí sú hrdí, že sú Východniari presne ako my hovoríme ľuďom, akí sme hrdí na to, že sme Osačania alebo Kansaičania. Alebo ako neznášajú Bratislavu presne tak, ako nás nezaujíma Tokio. Radi žartujú s pitím či bez neho. Majú plno vtipov o pití svojom či niekoho iného a o susedných štátoch ako napríklad ako málo sú Maďari informovaní o Slovensku. Slovensko dnes nie je časťou Maďarska. Slovensko neexistuje vďaka Maďarsku. Nepovedia vám len tie dobré veci, ale tiež veci, u ktorých by si priali zlepšenie, ako napríklad že mnoho regiónov mimo Bratislavy nemá toľko pozornosti, koľko by si želalo. Alebo že ich vláda hrá rolu úbožiakov v politických aspektoch EÚ presne tak, ako naša vláda hrá patetickú rolu v Ázii. Znejú ako celkom normálni ľudia, však? Teda, koľko miestnych ľudí by o týchto veciach hovorilo s úplným cudzincom z druhej strany planéty? Sú otvorenej mysle, úžasní ľudia. Znova, o Slovákoch som sa mýlil – mnoho ľudí sa chce s cudzincom porozprávať po anglicky.

Sú normálni. Len majú jednoducho radi iné veci ako ich rovesníci. Aj keď mnohí z nich by otvorene nehovorili o svojich záľubách s miestnymi kamarátmi, sú hrdí na čokoľvek, čo ich zaujíma. Sú rozhodnutí mať to radi bez ohľadu na to, čo by o tom ostatní mohli hovoriť.

Bolo ale vtipné, keď som sa niekoľkých z nich opýtal, či o anime či mange hovoria s tými priateľmi v práci alebo v škole, ktorí o tom veľa nevedia. Všetci hovorili : „Dopekla, nie!“ Vidíte? Sú normálni!

Dôležité je, že majú svoje vlastné skvelé okruhy priateľov, s ktorými si môžu užiť zdieľanie svojej vášne a podporovať sa navzájom bez ohľadu na to, o akú vášeň ide. A to, čo je na týchto deckách dobré, je, že vás medzi seba zahrnú nehľadiac na to, či máte podobnú záľubu alebo nie a ukážu vám, kto sú. Nie sú takí hanbliví a odťažití ako som si pôvodne myslel, však?

Bol som tak rád, že sa o mňa ako o chlapíka z Japonska niektorí zaujímali, aj keď nie som veľmi oddaný Japonec. Správali sa ku mne ako k priateľovi.

To, že nie som veľmi nadšený Japonec, len poukázalo na to, že som tiež „cvok“ istého druhu. Zamiloval som sa do Slovenska, nateraz do krajiny. Hlavne do Košíc.

Keď som jej a ostatným deckám povedal, že je veľmi čudné stretnúť v tejto malej veľkej krajine toľko ľudí, ktorí majú radi Japonsko, povedala mi, akoby to bol vedel celý svet, niečo ako: „Vieš, si na Slovensku a máš rád Košice. Nemyslíš, že je zvláštnejšie, že Japonský chlapík, ktorý fandí kanadskému hokejovému tímu, prišiel do tejto malej veľkej krajiny menom Slovensko celou cestou až z druhého konca sveta z Austrálie a zažil tu svoju prvú stanovačku? Ak toto nie je čudné, tak potom čo je?“ Vtedy som si uvedomil niečo zahanbujúce. Vzala mi reč. Prečo som skončil tu a zamiloval si to mesto v tejto krajine? Očividne som veľmi nepremýšľal. Áno, musím byť „cvok.“ Niežeby na tom bolo niečo zlé! Som na seba rovnako pyšný ako sú tí Slováci na seba. Takže si myslím, že som našiel svoju krvnú skupinu.

Napriek ekonomickému poklesu alebo všeobecným predstavám ľudí o Slovensku pôsobia Slováci tak živo! Myslím to vážne. Ľudia boli vonku a užívali si každučký deň. Možno počasie tomuto dojmu napomohlo, pretože sme nemali žiaden škaredý upršaný deň. Nemal by som tento dojem, keby som to tam nenavštívil. Niektorí ľudia, s ktorými som po mojej dovolenke hovoril, stále nemajú žiadnu pozitívnu mienku ako sú moje. A nehľadiac na to, ako veľmi som sa snažil ostatných presvedčiť, aká skvelá krajina Slovensko je a akí sú tam milí ľudia a aké panovačné sú Slovenky, nepochopili by ľahko, o čom to hovorím. A nevinil by som ich za to. Nie je to len preto, že ja som s ňou mal jedinečný výlet, ale preto, lebo slová tieto veci nedokážu naplno vyjadriť. Musíte tam ísť a vnímať to všetkými vašimi zmyslami vrátane toho šiesteho. Bohužiaľ, ani žiadna internetová stránka tieto veci nenahradí. Ľudia len nie sú dobre informovaní. Ich dojmy o Slovensku sú založené prevažne na tom, čo počuli, alebo formujú svoje dojmy podľa čohokoľvek, o čom si myslia, že by Slovensko mohlo byť, nie na základe faktov a skutočných skúseností.

Ako Japonec po Slovensku chodil, 3. časť

Ľudia na Slovensku

Takže som si po prvotných stretnutiach so Slovákmi v autobuse myslel, že slovenská verejnosť sa zdá byť trochu hanblivá či odťažitá a že angličtina nebude v tejto dobe a tomto čase najlepší komunikačný prostriedok. Žil som v Kanade a teraz žijem v Austrálii. Ľudia tam nie sú takí plachí ako sú Slováci, aspoň pokiaľ viem. Mnoho z nich je obyčajných, nestarajú sa, kto by mohol vedieť po anglicky. Skrátka prídu a hovoria s vami. Som z Japonska a vyzerám ako Japonec, ale pri mnohých príležitostiach sa na mňa na týchto miestach dívali ako na domáceho. Pýtali sa ma na cestu, rozpis miestnych autobusov a tak podobne, keď ja sám som sa chcel na to opýtať a keď nablízku stáli ľudia, ktorí vyzerali byť tam doma viac ako ja.

Neviem, možno to bolo malou mierou vystavenia sa svetu ďaleko mimo Slovákov. Aspoň tak som si to vtedy myslel. Tak ako mnoho Japoncov, čím menej boli vystavení svetu mimo ich vlastného, tým menej vedeli, ako naložiť s ľuďmi z iných častí sveta. Nevedel som, nakoľko sú Slováci vystavení zvyšku sveta mimo Európy. Ale neskôr som sa mal naučiť, že moje prvotné závery neboli celkom pravdivé.

Keďže som bol po príchode do Bardejova a stretnutí sa s ňou znova pri zmysloch, videl som tváre ľudí, ktorí ma obchádzali, keď som bol v bardejovských uliciach sám. Vyzeralo to, ako keby nemohli uveriť vlastným očiam. Bolo to ako: „Vidím aziata? Ako, v Bardejove? To nemôže byť pravda, však?“ Doslova na mňa civeli, to nebol len pohľad. Mohli si myslieť niečo ako: „Čo, dočerta, robí na Slovensku, nehovoriac o Bardejove?“ Pravdepodobne boli ako tí ľudia v autobuse, mysliaci si: „Kvôli čomu, preboha, ide do Bardejova? Aj my chceme vedieť, čo je v Bardejove také zaujímavé, že tam ten chlap ide, lebo my o ničom takom nevieme!“

Nuž, akokoľvek som si prial komunikovať s miestnymi, užíval som si tieto zážitky. Rád sa staviam do súvislostí, kedy miestni ľudia nemôžu veriť tomu, čo vidia, keď vidia mňa a rád ľudí pozorujem. Študoval som psychológiu na vysokej, bol som v niekoľkých krajinách a odľahlých oblastiach, ale nikdy som sa neocitol v situácii, kde by na mňa ľudia civeli tak ako ľudia v Bardejove a ďalších miestach ako Nálepkovo, Spišská Nová Ves, Smižany, Kežmarok, Kremnica a dokonca i v okolí Prešova a Bratislavy. Rád sledujem ľudí. Najmä pri deťoch je to zábavné, pretože sú čisté a neprestávajú sa dívať na čokľvek a kohokoľvek, o čom/kom si myslia, že sa vymyká bežnému. Pár detí v bratislavskom supermarkete sa na mňa dívalo a usmievalo akoby sa dívali na tovarovú novinku. A neprestávali sa dívať, kým som im nezišiel z dohľadu.

Takže toto je môj dojem zo širokej verejnosti Slovenska. S nejakými ľuďmi som sa zoznámil bližšie než s týmito okoloidúcimi. A títo ľudia sú tí, ktorí mi pomohli vytvoriť si odlišnú predstavu o niektorých Slovákoch.

Než som na Slovensko prišiel, poznal som len jednu (špeciálnu) osobu zo Slovenska. Ju. Počas môjho výletu s ňou som stretol asi 40 ľudí. Samozrejme, nebol som schopný zapamätať si väčšinu mien. Tieto stretnutia boli najdôležitejšie chvíle, kým som bol na Slovensku (a v Prahe), samozrejme, mimo času, ktorý som s ňou strávil osamote.

Čo za bláznivého cestovateľa by predpokladalo, že stretne 40 ľudí za tri týždne? Ako som povedal, neboli to len okoloidúci. Tí všetci boli jej rodina, príbuzní, priatelia a priatelia priateľov. Nebol som si istý, či by som s ňou mal byť, keď s niektorými z nich bola, ale bola taká otvorená a nemala nič proti tomu, aby som tam s ňou bol. Takže som sa cítil privilegovane a „začlenene“ alebo ako ich súčasť pri každej príležitosti. S niektorými som, nanešťastie, nemohol komunikovať, ale každá príležitosť pre mňa niečo znamenala.

Čo mi teraz príde na rozum o ľuďoch, ktorých som stretol, alebo v tomto smere o Slovákoch všeobecne je, že pijú. Nie, tým nemyslím kávu. Čaj alebo Kofolu, ktorej som, mimochodom, vďaka nej v čase odletu už úplne prepadol. Je to ako keby jeden nemohol hovoriť o Slovensku bez toho, aby nehovoril o pití piva. Pijú pivo nehľadiac na miesto, kde sú, na dennú či nočnú hodinu či pri akej príležitosti to je. Možno by si dokonca vymysleli ospravedlnenie alebo dôvod piť, KEBY žiaden nemali. No to je nemožné, pokiaľ viem. Všetko a hocičo je pre nich dôvod na pitie. Najlepším z nich budú slovenské meniny. Prečo? Lebo s nimi je každý jeden deň nejakou príležitosťou. Každý jeden deň je niečí špeciálny deň – niekoho z rodiny, kamaráta, kamaráta toho kamaráta, kolegu, kamarátovho kolegu, kolegovho kamaráta, suseda, kamarátovho suseda, susedovho suseda a tak ďalej, a tak ďalej. Výhovorky sa vám neminú.

Jeden z prvých chalanov, čo som stretol, mi povedal dôležitý fakt o Slovákoch. Je to o tom, čo robia. Slováci pijú, sťažujú sa a spia. Aj keď sa zdá, že namiesto toho posledného môžete použiť iné slovo. Tak či tak, život na Slovensku sa točí okolo týchto troch vecí. Nuž, nemôžete ísť 5 sekúnd bez toho, aby ste na Slovensku nevideli niekoho piť. Aj keď vy nepijete, ste s niekým, kto pije alebo už piť začal. Sťažujú sa na politiku (nedostatok vládnej podpory pre národný a miestny rast v mnohých oblastiach), sociálne otázky (cigáni/Rómovia), na osobné problémy a podobne. A spia. Musíte spať po tom, čo ste pili a sťažovali sa. Pijú a sťažujú sa, kým nezaspia, ak nie dovtedy, kým neodpadnú.

Možno takto nejako by jeden slovenský deň podľa mňa vyzeral:

Ráno sa zobudia a posťažujú sa na to, prečo musia ráno vstávať. A pokračujú v ponosách kvôli veciam okolo nich, kým sa prepracujú k poludniu. Vtedy si dajú pohárik či dva.

Poobede, s pomocou pohárika či dvoch, sa začnú sťažovať viac a tak pravdepodobne spravia viac.

A keď v práci skončia, nastáva čas, aby na povrch vyplávala skutočná tvár slovenského života. Dokážu piť a ponosovať sa naraz! Kým neodpadnú!

Niektorí ľudia doslova pijú, kým neodpadnú. Videl som pár z nich na vlastné oči. Videl som chlapíka spiaceho hneď vedľa hlavných dverí môjho hotela v Bardejove s jeho polo-stráveným jedlom po celom tele. A ďalší chlap ležal skoro ráno pri kostole. Možno preňho bolo príliš neskoro na pomoc, no priskoro na spoveď.

Nuž, možno to neplatí pre nich všetkých, no nie je to ani ďaleko od pravdy, podľa toho, ako som to interpretoval.

Je tu jedna príležitosť, o ktorej som si myslel, že bola novými známymi naplánovaná, a ktorá sa prinútila zamyslieť sa nad jedným spiknutím. Chystali sme sa ísť do soľného múzea v Prešove. Jeden chlapík kvôli niečomu meškal, nech už to bolo čokoľvek. Čakali sme a čakali. A rozhodli sme sa ísť do krčmy krížom cez ulicu. Možno nemalo zmysel čakať pod priamym slnkom, s tým by som súhlasil. Ale viete, čo urobili? Áno, objednali si pivo! Aké pohodlné pre nich! A vtom ten meškajúci muž! Neskôr som sa začal čudovať, či meškal zámerne, alebo či to bol nejaký druh slovenskej tradície, keď sa ľudia stretnú a keď meškajú. V zmysle: „Ak už meškáš, meškaj poriadne. Daj nám aspoň čas na nejaké to pivo, kým na teba čakáme, doparoma! Aspoň sa budeme mať na čo sťažovať!“

Toto je ten druh veci, ktorú objaví iba niekto mimo slovenskej kultúry, však? Ak ste v tom až po uši, keď to máte v krvi alebo ste tak naprogramovaní, tieto záležitosti neobjavíte. A iba aby ste vedeli, toto nebol jediný prípad, keď som na Slovensku na niekoho musel čakať. Niežeby som s tým mal problém.

Možno je to tak, že keď chcú Slováci zabiť čas, povedia „poďme na drink,“ kým my hovoríme „dajme si čaj či kávu“ alebo „poďme si nájsť miesto na sedenie.“ A keď majú niečo na srdci, na čo by sa posťažovali, povedia „poďme si vypiť,“ kým my hovoríme „porozprávajme sa o tom“ alebo „poďme niekam, kde sa môžeme porozprávať.“ A keď im niekto povie, aby šli do postele, povedia „už sme pili?“ alebo „už sme pili a posťažovali sa?“ kým my hovoríme „dobrú noc“ či „uvidíme sa ráno.“

Mnohí ľudia, ktorých som stretol, sú... ako by som to povedal... cvoci/čudáci. Myslím to v tom dobrom zmysle, ak taký vôbec existuje. Majú radi Japonsko, čo je miesto, kde som sa narodil a vyrástol, a japonskú kultúru v zmysle tradícií, maga a animácie, hier, hudby, subkultúr a podobne. Rozmýšľam, koľko Japoncov vie, že tak veľa ľudí v tej malej veľkej krajine, ktorá je ďaleko v Strednej Európe a o ktorej sotva vedia, bláznivo miluje ich krajinu. Stretol som len 10-15 z nich, ale som si istý, že je to len vrchol ľadovca. Šialené na tom je, že o veciach, ktoré ich zaujímali, vedeli viac než ja či bežná verejnosť v Japonsku a viac, než by som si kedy vedel predstaviť. To je to, prečo bol môj názor na niektorých Slovákov nesprávny – niektorí ľudia sú v kontakte s vonkajším svetom a tiež informovaní.

Nuž, nebolo to zasa tak skoro pred tým, než som si uvedomil, že som jeden z tých „cvokov.“ Uvedomil som si to vďaka nej...