Japonské festivaly a mytológia III alebo 犬は埋もれるどこで? (Kde je pes zakopaný?) 2/2

Hotaru gari 蛍狩り(chytanie svätojánskych mušiek)

Hlavným hrdinom tohto prírodného fenoménu je hotaru – svetluška / svätojánska muška. Patrí medzi hmyz –  je to chrobák čeľade lampyridae (svetluškovitá). Japonsko sa môže pochváliť dvoma druhmi hotaru, odlišných veľkosťou – gendži-botaru a heike-botaru. Žijú v čistom prostredí vodných zdrojov a ryžových polí a na rozdiel od ich príbuzných, na ktoré sme v Európe zvyknutí, nesvietia, ale blikajú. Pohlavia sú morfologicky odlíšené a navyše lietajú iba samčeky. V tejto dospelej fáze sa dajú pozorovať asi 7 až 10 dní a potom umrú. Je to vrchol ich životného cyklu, pretože väčšinu svojho času prežijú ako larvy, ktoré sa opakovane „prezliekajú,“ a neverili by ste, aké sú tieto sympatické chrobáky háklivé na životné podmienky.

Z historických prameňov je jasné, že sa u Japoncov tešia dlhodobej náklonnosti, predovšetkým u dám. Spomínajú sa aj v japonskej najstaršej dochovanej zbierke poézie Man´jošu z 8. st.n.l., no tú pravú slávu im priniesla bitka Dan-no-ura (rok 1185) medzi klanmi Minamoto (víťazným) a Taira (porazeným). Hovorí sa, že po bitke bola krajina posiata padlými a keď nadišiel večer, vzduch naplnilo veľké množstvo blikajúcich mušiek. Preživší neskôr medzi ľudí rozniesli názor, že to duše padlých spolubojovníkov odišli do záhrobia ako hotaru, čo japonskému šintó a udomácnenému budhizmu nijako neodporovalo. Aby vedeli odlíšiť, ktoré sú za ktorú stranu, väčšie boli pomenované genji-botaru po víťazoch a menšie heike-botaru po porazených. Niekedy v tej dobe sa roje svetlušiek stúpajúce zo zeme stali symbolom nedávno zosnulých duší pri odchode „na druhú stranu.“ Ich ďalšia symbolika leží v romantickej vášnivej láske dvoch milencov.

V období Heian a Edo sa chytanie hotaru stalo zábavkou šľachty – za teplých a pomerne dusných večerov sa spoločnosť vybrala k vodným plochám s výskytom svetlušiek a vejármi si ich chytala do klietok z jemných bambusových vetvičiek. Tí menej bohatí, ktorým sa zvyk urodzených zapáčil, používali aj malé klietky z ryžových stebiel, ktoré tvarom pripomínali šušky. Je milou iróniou, že ich slovenský národ pozná tiež – vídame ich predovšetkým na vianočných trhoch či vlastných stromčekoch a voláme ich slamené ozdoby J

Pre tých, ktorí stáli o naozaj intenzívny zážitok, boli pripravené hotaru-bune – svätojánske lode (lepšie som to preložiť nevedela, ale keďže svetlušky poznáme aj pod názvom svätojánske mušky, hádam vás to nemätie). Dokonalá príležitosť dvoriť sa dáme v slabom svetle blikajúcich drobčekov za tichého špliechania vlniek o bok lodičky. Čo viac si priať? Nuž, možno len to, aby presne ten istý nápad nemalo sto iných nápadníkov a ich dám. Lebo móda je ako pliaga – šíri sa spoločenským kontaktom...

Klietky si človek tej doby mohol pohodlne kúpiť na trhu. A nielen tie. Ak ste sa dáme svojho srdca chceli zapáčiť, nemuseli ste sa naháňať po ryžových poliach za mestom. Za hotovosť ste sa dostali aj k svetluškám, čerstvo nazbieraným za predošlej noci. (Spôsob ich zbierania je zaujímavosť sama o sebe – lovci prišli podvečer na miesto ich výskytu a kým by stihli vzlietnuť z kríkov, striasli ich na zem a rýchlo zbierali. Aby nestrácali čas vkladaním chrobákov do klietky, kým im zvyšok uletí spod nôh, vložili si ich najprv do úst. Až keď ich mali plné, vypľuli drobcov do klietky a pokračovali, kým mali čo zbierať.) „Svätojánske lampičky“ boli vynikajúcim sezónnym artiklom pre podnikavého ducha. Keďže tento chrobáčik za posledných 10 dní svojho života vkladá všetku svoju energiu do blikania a rozmnožovania sa, nebolo treba starať sa o neho. Len vám po večeroch pekne blikal na verande či v okne. A keď umrel, odkúpil ho od vás podomový obchodník alebo ste si prišli aj s chrobáčikom po zálohu za klietku k jej predajcovi a ten mŕtve telíčko predal ďalej miestnym liečiteľom, šamanom, zaklínačom a podobným osobám. Časti hotaru boli potom pridané do zmesi rôznych surovín určených na požitie (veru áno, ľudia boli ochotní prehltnúť i pomleté svetlušky) alebo do „kúzelných“ vrecúšok. Stačilo si vrecúško zavesiť do domu a jeho obyvatelia boli uchránení od ohňa, zlodejov a ďalších nešťastí. Stavím sa, že svetluškám by nikdy nebolo napadlo, že sa v ich telíčkach skrýva repelent na zlo každého druhu.

V prefektúre Šiga je od roku 1924 aktívny zákon na ochranu svetlušiek a z tejto oblasti sa postupne rozširuje takpovediac na celé územie Japonska. Nedá sa povedať, že by sa v minulosti Japonci po nociach tak vášnivo naháňali za svetluškami, až im dnes hrozí zánik, no ich prežitie ľudia predsa len ohrozujú. Ide predovšetkým o širokospektrálne chemické postreky insekticídmi a všeobecné znečisťovanie vodných zdrojov. Keďže vodu potrebuje viac druhov hmyzu a ľudia s ním bojujú o potravu a pohodlie (komáre, škodce úrody ryže a pod.), svoju daň si chemikálie vyberajú i na blikajúcich chrobákoch, ktoré s nimi zdieľajú prostredie. Takže ak sa kvôli zásahom do prostredia v jednom roku vyrojí málo pohlavne zdravých jedincov, v budúcom roku sa nedá očakávať záplava nových svetlušiek, atď.

Japonci nechceli o prírodný fenomén prísť a preto sú dnes v podstate jedinou (a dúfajme, že inšpiratívnou) krajinou, ktorá má na ich ochranu vydaný zákon. Jeden by si myslel, že ide o ďalšie oklieštenie turistického ruchu, ale mýlil by sa – okrem rezervácií, parkov a oblastí chránených pečiatkou vlády sa Japonci zákona chytili celkom originálne. Rjokany, onseny, obľúbené letoviská a iné turisticky vychytené lokality nielen že tento zákon podporujú, ale doslova využívajú vo svoj prospech. Svetlušky totiž chovajú na svojich pozemkoch pri umelých jazierkach, v čajových záhradách, na vnútorných dvoroch. Musíte vojsť do hotela a využiť jeho služby, ak sa chcete pokochať pohľadom na malých kamarátov, hoci aj keby šlo len o posedenie pri čaji v kaviarni konkrétneho podniku. A môžete si byť istí, že pri blikajúcom bonuse nezostane – prostredie, obsluha, ponuka nápojov a jedál, kúpeľné programy, ponuky výletov do okolia, skupinové benefity, detské zľavy,... Všetko vám to pomotá hlavu a vy sa z tranzu preberiete až po tom, čo na schodoch zistíte, že ste si práve na recepcii zaplatili za izbu. Alebo vychádzate z hotela s poloprázdnou peňaženkou, poloplnou taškou suvenírov či dokonca rezerváciou na budúce leto v ruke s pocitom, že ste práve videli niečo neskutočné.

Lebo takto sa robí dlhodobý biznis – využijete všetko, čo máte poruke, aby ste si získali klienta.

Pokiaľ ste v Japonsku len na pár dní a je práve máj, nenechajte si ujsť podujatie, ktoré sa v hlavnom meste zrodilo minulý rok. Tokyo Hotaru Festival je vyslovene moderná záležitosť a jediná skutočná svetluška, ktorú by ste tam stretli, by bola tá, ktorú by ste si sami doniesli (neodporúčam, ak nechcete platiť mastnú pokutu za porušenie zákona). Tento festival sa odohráva na rieke Sumida medzi dvoma konkrétnymi mostmi a za chrobáčiky tu zaskakuje LED technika – inori-boši, v preklade hviezdičky na želanie. Sú to plastové gule veľkosti poctivej mužskej päste, ktoré vyrobila firma Panasonic - svietia namodro a plávajú na vode. Tento rok organizátori odhadli ich počet na 200 000. Môžete sa festivalu zúčastniť ako pasívny divák, no guľôčky sa dajú i prenajať – za malý poplatok si jednu vezmete a pustíte ju i so svojím prianím z mosta medzi ostatné. Svetielka sa poeticky nechajú unášať prúdom až k druhému mostu, kde ich pochytajú do siete, aby sa nedostali do mora. Hádam netreba hovoriť, že je to skutočne pôsobivé predstavenie – tisíce svetielok na tmavej vode  a špeciálne vysvietená budova Sky Tree poskytujú turistom i domácim skvelú príležitosť na otestovanie nočného režimu ich fotoaparátov.

No a pokiaľ patríte k ľuďom, ktorí si na podobný výlet musia dlho a urputne šetriť, prípadne môžu cestovať iba prstom po mape, svetlušky v japonskom štýle vás môžu potešiť i vo vašej obývačke. Hotaru no haka 火垂るの墓  (Hrob svetlušiek) je literárne dielo od autora menom Akiyuki Nosaka, ktoré sa dočkalo i filmového spracovania, a to niekoľkokrát. Len štyri roky po vydaní príbehu sa ho ujalo štúdio Ghibli a v roku 1988 verejnosti predstavilo celovečerný animovaný film s rovnakým názvom. Neskôr v 2005 NTV vyrobila hranú drámu a o tri roky po nej vznikla ďalšia u inej televíznej spoločnosti. Napriek tomu, že mnoho kritikov a časť verejnosti vo filme videla protivojnový námet, režisér Mijazaki to poprel. Podľa jeho slov šlo o príbeh dvoch detí trpiacich mimo vojnových front a ak aj niečo kritizoval, tak to bola japonská spoločnosť za čias vojny, ktorá nechala toľko bezbranných obyvateľov umrieť od hladu a bez pomoci.

 A ako sa v Japonsku správne pozorujú svetlušky?

-          Nepoužívajte blesk (majú radi prítmie, v ktorom si hľadajú partnera na párenie)

-          Neberte si ich domov (zákon vám to nedovoľuje a navyše, majte súcit – majú pred sebou len 10 dní života a mali by si ho užiť na slobode)

-          Sledujte počasie, kým pôjdete von, aby ste nešli zbytočne (potrebujú správnu vlhkosť, teplotu, bezvetrie, slabý mesačný svit,...)

-          Naplánujte si príchod na miesto (roje vzlietajú od 20:30 asi na 1,5-2h)

-          Buďte potichu a užite si to (jedlo a pitie je v poriadku, ale odpadky si pekne odneste)

Kouyou 紅葉 (červené lístie) (ponechaný anglický prepis) 

Táto oslava prírodných scenérií sa volá aj momidži matsuri podľa japonského názvu pre javor. Tiež sa spomína v zbierke poézie Man´jošu a tiež sa od obdobia Heian teší obľube čoraz širších vrstiev spoločnosti. Okrem obdivu pestrej palety jesenného lístia zo sedu sú obľúbené aj prechádzky. Vďaka tomu, že počasie skorej jesene je príjemné, teploty tak akurát a stmieva sa o niečo skôr, uvidíte medzi publikom oveľa viac starších ľudí než v lete, kedy je aktivita pod holým nebom pre mnohých z nich hazardom so zdravím. Navyše, Japonci parky počas skorej jesene podsvietia a stojí za námahu to vidieť – čo je cez deň červené, vyzerá v noci pod vplyvom šikovne rozmiestnených lámp úplne inak.

Čo všetky tieto festivaly spája je ale hodovanie a popíjanie. A čo by človeku počas sychravejších dní  padlo lepšie ako sladké horúce saké – amazaké či nejaká tá varená dobrota do žalúdka? Špecifickým tovarom je momidži tempura. Hádate správne, ide o javorové lístky v cestíčku vypražené na oleji. Podľa fór, na ktorých som sa o tomto jedle informovala, nemá javor skutočnú chuť, všetko závisí od dochutenia zmesi, v ktorej je obalený.

Skutočný potenciál jesenného lístia ale rozvíja umenie ikebany. Grafika, textil, domáce a osobné potreby, všade sa s motívom pestrého javora stretnete. Je dokonca zanesený i do hry hanafuda, kde je lístie tradične spárované s motívom jeleňa.

Jeseň dala vzniknúť i slovným hračkám a metaforám, ktoré je ale nesmierne ťažké trefne preložiť. Patria medzi ne také ako:

-          Má rúčky ako lístky javora (o ručičkách bábätka)

-          Hýri farbami jesene (pýri sa od hanby)

-          Javorové lístie a jeleň (dokonalý pár, dobré párovanie)

The Japan National Tourist Organization každoročne vypisuje zoznam najlepších lokalít na jesennú vychádzku. A tak ako pri sakurách, i pri lístí v televízii uvidíte milú slečnu či pekného mladíka ohlasovať postup vlny farbiaceho sa lístia, len čo skončia hlavné správy. Na rozdiel od sakurazensen sa však táto vlna farieb šíri od Hokaida.

Ďakujem za to, že ste si našli čas na čítanie J

(Tento príspevok som vypracovala na základe mojej prednášky z Nipponfest a Hangukon festivalu 2013 - Majka Hacret Bednárová)

 

Japonské festivaly a mytológia III alebo 犬は埋もれるどこで? (Kde je pes zakopaný?)‏ 1/2

Prírodné motívy

 

Japonsko, kráľovstvá Kórejského polostrova a Čína na seba v minulosti kultúrne a spoločensky nesmierne vplývali. Vďaka tomuto prepojeniu sa do Japonska dostala aj tendencia obdivovať prírodné krásy, hoci i v malom či umelo vytvorenom formáte. Keďže väčšina obyvateľov žila v úzkom prepojení s prírodou a mnohokrát od nej absolútne závisela, táto „nová móda“ sa týkala predovšetkým dvora a vysokej šľachty. Sezónna kratochvíľa dovezená z cudziny sa neskôr postupne rozšírila od najvyšších kruhov smerom nadol po spoločenskom rebríčku a dnes hádam nenájdeme Japonca, ktorý by si nad krásami kvetov, čajových záhrad, blikajúcich svetlušiek či jesenného lístia pri cestičke dojato nepovzdychol.

 

Zaujatosť Japonska prírodou sa koniec koncov teší nemalej pozornosti aj v umení ikebany, čajového obradu či bonsajov. Nehovoriac o tom, že samo šintó a neskôr i zenbudhizmus pomáhali tejto estetickej stránke japonskej prírody prežiť do dnešnej doby.

Hanami 花見 (sledovanie kvetov)

Spomína sa už v kronike Nihon Šoki 日本書紀 z 8. st.n.l. ako tradícia datovaná späť do 3. st.n.l. V období Nara (710-794) sa obdivu tešila predovšetkým slivka - ume, neskôr v období Heian (794-1185) na jej miesto nastúpila čerešňa – sakura a zostala na tróne viac-menej dodnes. Dokonca ak by ste mali nakresliť grafickú podobu znaku pre kvet (花 hana), bol by to čerešňový kvet. Okrem okrasy parkov a záhrad sa používa i v sezónnej kuchyni (wagaši, anpan, sakuradžu, sakuramoči), ako prímes saké a niekedy ako obradný „čaj“ používaný namiesto štandardného zeleného čaju, napr. pri svadbách.

Okrem toho má svoje miesto i v politike – v priebehu kolonizácie Japonci vysádzali sakury na zabratých územiach, v roku 1930 dala meno novovzniknutej politickej strane, pomenúvali ňou vojenské jednotky. V bežnom živote dala vzniknúť mnohým ľudovým piesňam, motívom sakury zdobili každodenné i hygienické potreby, obrazy, grafiky, tkaniny a podobne.

Motóri Norinaga vyjadril príťažlivosť hanami pojmom mono no aware, čo by sa vo voľnom preklade dalo vysvetliť ako úžas nad krásou s vedomím, že čoskoro zanikne, teda ako zmes pocitu dojatia, radosti, obdivu a zároveň clivoty a smútku nad neodvratnou smrteľnosťou a vädnutím.

Dnes je sakurový motív stále veľmi prítomný v japonskom živote. V apríli, keď sakury kvitnú predovšetkým na hlavnom ostrove, sa začína nový školský rok a nové politické obdobie a opadajúce okvetné lístky dláždia chodníky ako konfety na oslavu. Kto z fanúšikov anime a mangy nevidel aspoň jednu romantickú scénu medzi dvoma stredoškolákmi orámovanú padajúcimi okvetnými lístkami? Kto z čitateľov japonských autorov nenarazil minimálne na jednu vetu s rozkvitnutou sakurou?

Sakury sú takpovediac všade – v pop kultúre (anime, manga), v umení (grafiky, tetovanie), na textile (kimoná, šatky, doplnky do vlasov), na elektronike (zdobené kryty),... Vyskočia na vás i na tých najmenej očakávaných miestach.

V Japonsku je viac než 200 druhov sakúr a kvitnú v širokom časovom rozpätí. Okrem toho geografická poloha Japonska samotného podmieňuje vlnu kvitnutia, ktoré ochotne vysielajú všetky japonské televízie – predpoveď zvanú sakurazensen napäto sledujú nielen domáci, ale i zahraniční obdivovatelia ružovkastých lupeňov. The Japan Cherry Blossom Association vypisuje každý rok top 100 lokalít, na ktorých je hanami obzvlášť krásne.

Faktom zostáva, že či už sa človek o Japonsko zaujíma, alebo nie, elegantne odkvitajúca sakura sa stala jedným z jeho symbolov, rovnako ako hora Fudži, gejše, samuraji či origami.

Ako nebyť za baka-gajdžina (tupého cudzinca) počas hanami:

-         Doneste si vlastné hotové jedlo, prípadne si ho kúpte v stánkoch. Zakladať akýkoľvek oheň v parkoch je zakázané (a úprimne povedané, na ohnisko ani nenájdete miesto)

-         Nepoškodzujte stromy

-         Nebuďte hluční

-         Dobre sa oblečte (obdobie hanami sa líši od lokality k lokalite, nehovoriac o podmienkach počasia)

-         Upracte po sebe (napokon, 90% nákladu ste už aj tak zjedli)

Keď cudzinec sníva o posedení pod sakurami v plnom kvete, väčšinou si tam predstaví seba (prípadne spoločnosť priateľov), pokojnú atmosféru na meditáciu a ticho, ktoré ruší len vánok a šelest stromov.

Realita je však trochu iná. Japonci sú ochotní zubami-nechtami brániť miesto na hanami pre svoje firemné či súkromné oslavy od skorého rána. Často sú práve najmladší členovia tímu vyslaní roztiahnuť nepremokavú modrú plachtu na trávnik a strážiť územie pred určenými nešťastníkmi iných firiem. Ak plachtu opustia, chápe sa to ako uvoľnenie zabratého územia, preto ich často uvidíte v pároch – ak si jeden odskočí, druhý drží stráž.

Absurdné? Môže sa to tak zdať. Pravdou však zostáva, že dobré miesto na popoludňajšie hanami pre šéfa, sponzorov či partnerov firmy či kolegov je počas hanami ťažké zohnať a nejaká ta obeť sa priniesť musí. Prácu nezameškáte, veď je doba mobilných technológií. A že sa tu a tam niekto nachladí od ešte studenej zeme či vetríka? Bez problémov, šéfe, miesto máte isté.

„Jedlo pred kvetmi“ je voľne preložené príslovie, ktoré vystihuje celú atmosféru hanami jedinou vetou. Mnoho ľudí berie posedenie pod nadýchaným ružovým baldachýnom v parkoch ako skvelý piknik či obedňajšiu prestávku. Nič proti, naozaj. Len keby takýto nápad nemalo hneď niekoľko tisíc ľudí naraz. Hranicu jednotlivých skupiniek potom naozaj označujú len okraje modrých plachiet a prejsť pomedzi ne je umenie hodné špičkovej primabaleríny.

Podobná udalosť by sa na Slovensku zrejme skončila hádkou, ak nie rovno násilím, no japonská povaha to tak neberie – ľudia sedia lakeť pri lakti, v podstate si dýchajú na krk, a slušne sa hodovníka z inej plachty opýtajú, či nemá nazvyš plastový pohárik, lebo im sa akosi minuli, je to trochu nepríjemná vec a v taký príjemný deň, keď nám slniečko tak krásne svieti, ďakujem pekne a odpusťte, že som obťažoval.

Hovoríte, že k najbližšej zelenej ploche to máte hodinu jazdy mestskou hromadnou dopravou? Zapísali ste sa u susedov ako vrah bytovej zelene, pretože pri vás uschne i mexický kaktus? Najlepší kamarát v nemocnici sa trápi, že neuvidí svoje milované sakury kvitnúť?

Netrápte sa zháňaním miesta pod stromami či čerešňových bonsajov a radšej zabehnite do obchodu po „magic sakura tree“ – zázračný sakurový stromček. Zaplatiť ho môžete hoci i stojenovými mincami s motívom sakurového kvetu. Je z lisovanej celulózy namočenej do špeciálnej kryštalickej látky. Postavíte si ho doma do plytkej misky, nalejete do nej vodu a kocháte sa pohľadom na to, ako stromček pije a na konci jeho vetvičiek sa objavuje ružová vata. Taká je totiž vlastnosť tej špeciálnej látky – vlhkosť tlačí na koniec celulózy a keďže okraje znesú len určité množstvo bez porušenia tvaru a tekutín stále pribúda, koniec vetvičiek sa rozstrapká a voilá! – pomaličky sa rozvíjajúci ružový „popcorn“ je na svete. Keď stromček vypije všetku vodu v miske, máte na stolíku rozkvitnutú malú ružovú sakuru. Geniálne riešenie pre alergikov s estetickým cítením.

Napokon, nemusíme byť Japonci, aby sme si jej krásu dokázali vychutnať – i my sa 1.5. bozkávame pod kvitnúcou čerešňou J

 

(Tento príspevok som vypracovala na základe mojej prednášky z Nipponfest a Hangukon festivalu 2013 - Majka Hacret Bednárová)

Prepáčte, ja nie som odtiaľto... (Miyu)

A svetlo pohltilo dievča a odnieslo ju do iného sveta, tam kam jej osud určil,  aby sa naplnilo proroctvo.

Tak by sa dali v krátkosti uviesť príbehy, ktoré som nazvala „Dievča v inom svete“. Tradične ide o spojenie fantastického alebo historického žánru s dobrodružným a cieľovou skupinou sú dievčatá vo veku 14-18 rokov (označenie shoujo).

Pointa príbehu spočíva v tom, že sa stredoškoláčka, či už náhodou, omylom alebo plne úmyselne prenesie do fantastického sveta prípadne minulosti. Očakáva ju úžasné dobrodružstvo, láska a osud, ktorý musí naplniť.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o japonský výmysel, ale len na ten prvý. Stačí si spomenúť napríklad na Nekonečný príbeh alebo Stargate. História nás ale zavedie ešte ďalej. Príbehy s  tematikou cestovania v čase a priestore sa začali objavovať už v 18 storočí. Tejto téme sa venoval aj spisovateľ Mark Twain vo svojom diele Yankee z Connectictu na dvore kráľa Artuša (1889). O 6 rokov nasledovalo iné známe dielo - Stroj času od H.G. Wellsa (1895).



Námet nie je úplne originálny, ale spojenie niekoľkých podobných čŕt vytvára tak trochu šablónovú, ale predsa len veľmi obľúbenú osnovu príbehov. Každý autor si ju už ďalej prispôsobuje a obohacuje o vlastné prostredie, postavy či rozuzlenie.

Medzi najčastejší spoločný znak patrí proroctvo alebo predurčená úloha hlavnej hrdinky, ktorú musí splniť. Čo je tiež dôvodom jej príchodu do paralelného sveta. ( Fushigi Yūgi, Saver, Vision of Escaflowne, From far away)

Pokiaľ na jej príchod nie je možné aplikovať žiadne proroctvo, hlavná hrdinka sa aj tak výrazne zapíše do histórie, či už zveľadením krajiny, inteligenciou, krásou alebo inými vlastnosťami a schopnosťami, medzi ktoré určite patrí aj zvedenie hlavného mužského predstaviteľa, nezriedka panovníka danej krajiny. (Ouke no monshou, Ryo, Red river).

Práve pre podobnosť príbehov je potrebné obohatiť dielo niečím naozaj originálnym, čo ho spraví výnimočným a netradičným. Jednou z možností je aj spôsob prechodu medzi svetmi, ktorú ale využíva málo autorov. Veľmi obľúbené je privolanie dievčaťa kňazom/kňažkou, čo predsa len nie je to pravé orechové a už vôbec nie originálne. Preto sú autori schopní siahnuť aj k drastickejším praktikám, kde býva bránou do fantastického sveta studňa, tajomné zviera alebo skok z útesu. Za najoriginálnejší nápad považujem pôvodne romány a neskoršiu anime adaptáciu diela: Kyou kara maou!, kde sa hlavný hrdina zobudil v inom svete po tom, čo ho banda výtržníkov spláchla do záchodu

Oblečenie je kapitola sama o sebe. Časť autorov hrdinku navlečie do oblečenia daného sveta, ale minimálne v polovici prípadov po celý čas pobehuje po svete vo svojej školskej uniforme bez toho, aby mala nejakú náhradnú (!). To ešte viac umocňuje jej (ne)nápadnosť, uľahčuje jej hľadanie podivným indivíduám, nepriateľským spolkom atď. atď. a navyše podporuje atmosféru, že tam predsa len nepatrí. Zrejme to má umocniť pocit individuality alebo aj jej ľahšie rozlišovanie medzi inými postavami pre slabšie chápajúcich čitateľov/divákov.

Zdá sa, že ani jazyk nie je až taký veľký problém. V niektorých prípadoch môžeme sledovať chabý pokus, kde kúzlo našej hrdinke umožní dorozumieť sa jazykom toho ktorého sveta, ale poväčšine nám zrejme má pripadať normálne, že 16-ročné dievča plynulo ovláda nielen jazyk starého Egypta, ale aj asýrsky a akýkoľvek, s ktorým sa stretne. Možno by bolo jednoduchšie uveriť, že v každom fantastickom svete je dorozumievacím jazykom moderná japončina.

Keby sme sa mali zaoberať samotnou hlavnou predstaviteľkou príbehov, ponúkajú sa nám 2 možné typy.

V jednom prípade je hrdinka emocionálne nestála. Realita prináša len problémy bez náznaku zmyslu života. Trpí vidinami najrozličnejších bytostí alebo počuje hlasy, ktoré ju niekam volajú. Podobné príznaky racionálne zmýšľajúcim ľuďom naznačujú, že vo vzduchu cítiť nejakú tú psychickú poruchu alebo prinajmenšom pubertu. V takto zameranom príbehu ale predpovedajú, že v krátkej dobe sa začne niečo diať.

Odchod do neznámeho jej naopak umožní zistiť, prečo je iná. Vzdiali ju od nevďačných kamarátov, banálnych problémov a ukáže aká je výnimočná.

Druhým typom hrdinky je naopak priveľmi veselá povaha, ktorá ale neoplýva príliš vysokou inteligenciou. Naopak býva veľmi empatická, ale aj uplakaná, ukričaná a hlavne nezodpovedná. Naplnenie proroctva by sa dalo teda považovať za zázrak, ktorému určite pomohol Osud, Náhoda a neuveriteľná dávka Šťastia.

Z reality zásadne neuteká, skôr sa hrnie závratnou rýchlosťou v nadšení, čo pekné jej tento fantastický svet prinesie. Odtiaľ si hrdinka odváža nielen nejaký ten suvenír v podobe vytúženej lásky, prvého bozku ale predovšetkým dospeje a získa zmysel pre zodpovednosť.

Zrejme najstarším dielom s týmto zameraním je manga Ouke no Monshou, po svete známe pod názvom: Daughter of the Nile.

Príbeh hovorí o 16-ročnej študentke Carol Lead, obdivovateľke starého Egypta. Pri potulkách Egyptom narazí na starú hrobku, čo spustí niekoľko udalostí, ktoré následne vedú k tomu, že Carol sa jedného dňa prebudí v Starovekom Egypte za vlády faraóna Memphisa.

Autorkou je Hosokawa Chieko a manga začala vychádzať v mesačníku Princess v roku 1976 a stále nie je ukončená. Momentálne ma 53 zväzkov a ani náhodou sa neblíži k svojmu koncu. Takýto úctyhodný počet zväzkov je nielen znamením jej obľúbenosti u čitateliek, ale bezpochyby poukazuje aj na vytrvalosť samotnej autorky.

V roku 1991 vyšiel prvý zo 6 románov série Juuni Kokuki, prekladanej ako The Twelve kingdoms (12 kráľovstiev) od Fuyumi Ono. Ide o sériu niekoľkých samostatných príbehov, ktoré sa odohrávajú vo fantastickom svete, pripomínajúcom starovekú Činu. Prvý príbeh s názvom „Juuni Kokuki: Tieň mesiaca, More tieňa“ sa zameriava na osud stredoškoláčky Youko Nakajima, ktorú privolajú do sveta kráľovstiev, aby sa ujala vlády kráľovstva Kei.

Iba rok trvalo, aby sa tento príbeh dočkal anime adaptácie v podobe 45 dielnej televíznej série. Youko sa v anime dostalo viac pozornosti ako v pôvodnej knižnej predlohe, keď sa objavuje aj v ďalších príbehoch, či už ako aktívna postava alebo poslucháč, ktorému je príbeh rozprávaný. 

Skôr projektom ako konkrétnym dielom by sme mohli nazvať Vision of Escaflowne, ktorý predstavuje nielen 3 rozdielne mangy, 26-dielnu TV sériu a film, ale aj niekoľko kratších románov.

Hlavným dielom Tenku no Escaflowne (japonský názov) je 26 dielna TV séria, ktorá spája shounen a shoujo elementy do jedného celku. Pôvodne mala vychádzať zarovno so shounen (chlapčenskou) a shoujo (dievčenskou) verziou mangy, ale pre časový sklz vyšlo každé médium samostatne. Objavujú sa preto závažné rozdiely v charakteroch a udalostiach, hoci mená postáv, ich úloha a hlavný námet ostal rovnaký.

V centre pozornosti je Hitomi Kanzaki a jej záľuba vo veštení budúcnosti pomocou medailónu. Zdá sa, že práve ona je kľúčom k ovládnutiu mecha (robot, ktorého ovláda človek sediaci v jeho vnútri) Escaflowne a budúcnosti fantastického sveta Gaya, kde Zem žiari na oblohe ako druhý mesiac.
 

Podobných príbehov je neúrekom, pre kompletnosť môžeme napríklad spomenúť mangy : Inu Yasha, Ryo, Red River, Fushigi Yūgi, manhwy: Saver, The Sexy Simpleton alebo Queen‘s knight .

Množstvo príbehov o ceste časom, prechodom medzi svetmi, alebo už ich samotná existencia nám hovoria o skrytej túžbe veriť, že niekde existuje iný svet a čaká len na to, aby sme ho zachránili.

 

(zverejnené so súhlasom autorky, za čo pekne ďakujeme :) : http://miyu-endlessdream.blogspot.sk/2012/12/prepacte-ja-nie-som-odtialto.html )

Znaky kvalitnej mangy (Miyu)

Znaky kvalitnej mangy (Miyu) 

Každému sa páči niečo iné, iný druh príbehu, spôsob podania, a v prípade mangy aj kresba. Je teda nesmierne ťažké, ba priam nemožné označiť jedno, prípadne niekoľko diel ako najlepšie. Môžeme sa však pokúsiť stanoviť niekoľko kritérií, pomocou ktorých budeme porovnávať kvalitu jednotlivých máng.

Počas pomerne krátkej histórie modernej mangy sa nazbieralo veľké množstvo najrôznejších titulov. Manga priemyslu sa darí, takže každý rok vychádzajú tisícky titulov - lepších, priemerných ale aj takých, keď si povieme „škoda papiera“. 

Čo však globálne určuje, či sa niečo oplatí prečítať alebo nie? Ak chceme úspešne eliminovať čo najväčšie množstvo menej kvalitných vecí zo zoznamu „povinnej“ literatúry, mali by sme si všímať niekoľko kritérií. 

Manga, rovnako ako aj komiks, je médium veľmi špecifické. Príbeh je rozprávaný pomocou statického obrazu a textu, a teda prvou otázkou by malo byť, či je dôležitejšia forma alebo obsah. Žiaľ, v tomto prípade ide o otázku značne filozofickú a debát na túto tému prebehlo neúrekom. Skúsme si ale mangu rozdeliť na niekoľko samostatných celkov.

Keď si odmyslíme všetky emócie, čo nám zostane? Pred sebou máme príbeh, kresbu, hlavného hrdinu/hrdinov, vedľajšie a záporné postavy, dĺžku a záver. Týchto 6 prvkov som čisto sebecky a subjektívne určila ako kritériá umožňujúce určiť kvalitu, respektíve to, či sa nám oplatí dané dielo prečítať.

1, Príbeh 

Príbeh môže byť originálny, ale aj plný klišé. Môžeme skúsiť prerozprávať nový príbeh alebo staviť na istotu overenej schémy. 

Ako príklad pre rovnaký námet si môžeme zobrať jeden z najpredávanejších žánrov -bojový alebo evolučný shounen. Keď si ich dáme vedľa seba zistíme, že majú toho spoločné viac, ako by bolo originalite milé. Okrem rovnakého námetu (cesta hlavného hrdinu za sebazdokonaľovaním) môžeme sledovať určitú schémovitosť. Ja osobne obľubujem Star Wars syndróm (zistenie, že otec/matka/randomný predok hlavného hrdinu je iná známa postava a/alebo legenda). Funguje to ako potvrdenie jedinečnosti a oprávnenosti toho, že v konečnom dôsledku nakope zadok každému. 

Pri shoujo je hľadanie originálneho príbehu o niečo ťažšie. Nie nadarmo sa hovorí, že pokiaľ ste čítali jednu romancu, ako keby ste čítali všetky. 

Existuje niekoľko spôsobov ako pri takomto príbehu zaujať a získať fanúšikov na svoju stranu. V prvom rade je potrebné odlíšiť ho od iných. Najlepšie samotným spracovaním. Pokiaľ ale práve neoplývate rozprávačským talentom, budete musieť posilniť inú zložku, či už kresbu alebo postavy.

Nemôžeme však tvrdiť, že všetky mangy rovnakého žánru sú rovnaké a ide o akési pravidlo pre tento druh komiksu. Pokusy o netradičné a originálne príbehy sú často oceňované a úspešné. Napríklad Death Note (Zápisník smrti), kde je hlavným hrdinom záporná postava, sa stretol s celosvetovým úspechom a aspoň na pár rokov sa zapísal do povedomia tohto priemyslu.

2, Kresba

Manga nie je len o slovách. Podstatnú úlohu hrá aj forma, akou je príbeh podaný. Platí tu veľmi jednoduché pravidlo – kresba musí byť minimálne pozerateľná. A čím lepšia, tým lepší je aj samotný zážitok. Žiaľ, samotná kresba nezaručuje čitateľnosť príbehu.

Kresba obsahuje dve dôležité zložky – anatómiu postáv a pozadie. Každý autor má zvyčajne len jeden štýl kresby tváre a postavy od seba odlišuje hlavne kreslením vlasov.

Pri anatómii by sme si mali všímať predovšetkým správny počet končatín a ich umiestnenie (pokiaľ sa nejedná o autorov úmysel). Taktiež by nemali vzbudzovať podozrenie, že by ste ich museli najprv polámať, aby ste dosiahli takýto uhol.

Mars (Fuyumi Soyro)

Pozadia sú individuálnou záležitosťou. Môžeme nájsť jednoduché aj zložité. Výhodou jednoduchých pozadí je čas, ktorý autor strávi kreslením jednej stránky a prehľadnosť. Nevýhodou môže byť pocit prázdnoty a absencia prostredia.

Výhodou zložitých pozadí je vytváranie vhodnej atmosféry. Nevýhodou môže byť strata prehľadnosti, keď pôsobí príliš preplnene a strácate prehľad, kde končí pozadie a začínajú postavy. Layout, čiže rozmiestenie panelov a postáv je ďalším kľúčovým faktorom, aby bol príbeh ľahko čitateľný a zároveň zaujímavý. Každý pozornejší čitateľ si všimne rozdiel v rozložení panelov medzi shounen (pre chlapcov) a shoujo (pre dievčatá). Zatiaľ čo layout shounen mangy je usporiadaný – jednotlivé panely sú rovnako vysoké a zoradené do jasnej postupnosti - shoujo layout je chaotickejší. Často sú jednotlivé panely nakreslené čiastočne cez seba alebo ako doplnok k obrázku na celú stranu. Takýto štýl panelov pracuje so stránkou ako celkom a nedelí ju na jednotlivé časti. 

Existuje ešte tretí typ, a to Yonkoma (nazývaný aj 4koma). Tento štýl je zriedkavý a využíva sa hlavne na tzv. špeciály na konci jednotlivých bookov. Príbeh alebo jeho časti sú rozprávané stripovou formou štyroch rovnakých panelov nakreslených pod sebou.  Medzi najznámejšie Yonkomy patrí napríklad Azumanga Daioh, Doujin Work alebo K-ON. 

 

3, Hlavný hrdina

 Popri silnom príbehu sú potrebné aj silné charaktery. Na zaujatie čitateľa a jeho vtiahnutie do deja je potrebné, aby sa čitateľ vedel stotožniť aspoň s jednou postavou. Vďaka tomu bude vedieť prežívať jeho/ich dobrodružstvá ako svoje. Nemôžeme mať radi mangu bez toho, aby sme si neobľúbili aspoň jednu z hlavných postáv.  

Neexistuje žiadne pravidlo, ktoré by určilo, či bude postava obľúbená alebo nie. Davy dokázal poblázniť stoický L ale aj mierne cholerický Ed Elric, prípadne neemocionálna Rei Ayanami v porovnaní s bláznivou Haruhi Suzumiya. Postavám môžete zobrať emócie alebo ich im dať priveľa, spraviť z nich tragických hrdinov alebo najobľúbenejších študentov školy. Voľba je na autorovi a nás ostáva, či si ich zamilujeme alebo nie. Musia však byť uveriteľné a našu lásku si zaslúžiť.

4, Vedľajšie a záporné postavy 

Love Hina (Akumatsu Ken)

Povedať, že vedľajšie a záporne postavy nemajú vplyv na kvalitu mangy je nanajvýš odvážne.Vedľajšie postavy by mali byť charakterovo vyvážené. V žiadnom prípade by sa nemali všetky správať rovnako. Vyvážené rozdelenie pováh umožní, aby si každý našiel svojho obľúbenca. V mange je veľmi obľúbená tzv. typológia postáv, napríklad dievča/chlapec v okuliaroch, hanblivý/á, športovo založený/á, detsky pôsobiaci atď. Vyskytuje sa takmer výlučne v anime a japonskom komikse prezývanom – „háremovky“ (Ouran High School Host Club alebo Love Hina).   

Nesprávna záporná postava vie tiež pokaziť celý dojem z príbehu. Nesmie vo vás vzbudiť pocit, že ju radšej zabijete sami. Problém nastane, ak ju autor spraví priveľmi ľudskou alebo príliš zlou. Ak ju spraví príliš ľudskou riskuje, že sa zo zápornej postavy stane kladná, ale ak pôjde do opačného extrému stratí akékoľvek sympatie. Pokiaľ ich nedokáže vyvážiť, čitateľa navždy stratí.

5, Dĺžka

Správna dĺžka príbehu je taká, ktorá mu umožní sa dostatočne rozvinúť, ale zároveň ho zbytočne nenatiahne. Keď má už vyše 30 zväzkov je celkom prirodzené, že sa objavia časti alebo úseky slúžiace ako „vata“. Na druhej strane oneshot nedáva priestor na komplikovanejší príbeh, rýchlo sa prečíta a málokedy ostane v pamäti dlhšie. Preto musí skôr staviť na emócie alebo priniesť nečakaný zvrat.

6, Záver 

Záver je jedna z najdôležitejších častí a podmienok úspechu. Unáhlený alebo nesprávny koniec môže zničiť celý dojem. Naopak, dobre zvládnutý koniec vie napraviť, čo autor nezvládne v príbehu ako celku. Preto je potrebné mu venovať pozornosť, ktorú si zasluhuje a zbytočne ho neodbiť.

Kvalitná manga nemusí spĺňať všetky kritéria, ale mala by aspoň väčšinu. Pokiaľ chce manga prežiť aj po skončení, musí nechať priestor pre fantáziu, pretože len tak neupadne do zabudnutia. A len fandom ju vie udržať pri živote. Manga nemusí zasiahnuť a dojať väčšinu, ale svoj fandom si musí získať na život a na smrť, a vtedy sa o nej dá povedať, že je niečoho hodná.  

Basara (Yumi Tamura)

(prebraté od autorky s jej súhlasom: http://miyu-endlessdream.blogspot.sk/2012/12/znaky-kvalitnej-mangy.html )

Youkai (olosta)

Sunday, 26 May 2013

Youkai, časť prvá

Dovoľte mi predstaviť bájne bytosti japonského folklóru - YOUKAI.

Tento text pôvodne vznikol ako prednáška do Anime salónu na festivale japonskej kultúry,
fantasy,sci-fi a gamesov Animeshow. Preto nájdete v texte mnoho odkazov práve na anime
a mangu, aj keď som sa snažila uviesť aj filmové či knižné príklady. Anime a manga však zostáva
suverénne najpočetnejšou kategóriou s príkladmi youkai a zároveň aj najdostupnejšou
pre nejaponské publikum.
Youkai sú vyslovene japonský fenomén a nie mnoho literatúry, či filmových spracovaní sa dostane
za hranice Japonska.

Ushi-Oni

Možno ste už toto pomenovanie počuli, a možno nie: youkai, tajomné, nadprirodzené bytosti
z príbehov a rozprávok Japonska. Hoci sa vedci, ktorí sa zaoberajú týmto fenoménom, nevedia
zhodnúť na presnej definícii, vedia aspoň, čo youkai nie sú- a za čo sú často zamieňané u nás. 

Youkai  nie sú duchovia- tí sa nazývajú po japonsky yúrei, zvyčajne nemajú nohy, nemajú materiálne telo
a často strašia. Takisto by sa nemali youkai zamieňať s monsters západnej kultúry - na rozdiel
od netvorov totiž nemusia byť zloduchovia (aj keď často takto vystupujú). Z tej istej príčiny treba dať
pozor na preklad démoni - termín ovplyvnený kresťanským chápaním dobra a zla - youkai totiž nie sú
vždy vyslovene zlí. Pre pochopenie by sa snáď youkai dali prirovnať k bájnym bytostiam európskeho
folklóru: k vílam, vodníkom, koboldom, škriatkom a podobne. Youkai sú bytosti na hrane: ak sa mám
vrátiť k ázijskej terminológii, našli by ste ich na hranici mezi yin - yang: nachádzajú sa medzi vlhkým
a suchým, teplým a studeným, ženským a mužským princípom: objavujú sa pri súmraku alebo
na svitaní, najčastejšie na hranici mesta (dediny) a prírody, pri mostoch (rieka často tvorila nejakú
hranicu), keď svieti slnko a zároveň prší. Ich charakter sa najlepšie dá popísať názvom henge,
čo znamená zmena a oba znaky v ich mene 妖–you  怪-kai - znamenjú tajomstvo, mystérium. Od svojej
podstaty sú nepolapiteľní, tajomní.

Podľa jednej teórie majú pôvod v shintoizme (animistické náboženstvo Japonska), keď niektorí
kami (shintoistickí bohovia) klesli na význame a stali sa z nich youkai - bytosti medzi bohmi a obyčajnými
tvormi. Youkai sú veľmi rôznorodí: poznáme ich v podobe ľudí, zvierat, ale aj rastlín či každodenných
predmetov (ktoré sa stanú youkai keď dosiahnu určitý vek, zvyčajne 100 rokov, a nazývajú
potom sa tsukumogami), dokonca aj tajomných zvukov, ktoré sa zvyknú ozývať v noci v dome,
ako praskanie dreva a podobne. Tradične sa spájajú skôr s vidiekom ako s urbánnym prostredím -
ale výnimky sa nájdu.

Tsukumogami- dáždnikový youkai

Ak načrieme trochu do histórie, vidíme, že youkai sú pomerne starý fenomén: prvé zmienky sa objavujú
na cisárskom dvore 9. storočia (obdobie Heian), na jeho popis sa však používa odlišný termín:
mononoke. Youkai ako takí ešte nie sú vyhranení - mononoke je niečo neurčité, tajomné, neprirodzené
alebo nadprirodzené. V tomto období sa objavujú aj onmyouji - budhistickí kňazi špecializovaní
na manipuláciu yin yang na ochranu pred týmito fenoménmi.

Neskôr sa začína používať termín obake a bakemono, alebo nadradený termín ayakashi (ktorý však
zahŕňa všetko nezvyčajné, youkai, duchov a podobne). Pojem youkai sa začína používať v období
Edo (17.st.- koniec 19.st.) a „kultúra youkai“ zažíva naozajstný rozkvet, a to hlavne prostredníctvom
populárnych (a lacných, a teda dostupných) drevotlačí ukiyo-e. V tomto období sa vynárajú aj prvé
popisy youkai, keď sa objavujú bádatelia a encyklopedisti, ktorí zbierajú miestne legendy a zostavujú
z nich katalógy a popisom a ilustráciou jednotlivých youkai.

Medzi takýchto bádateľov patrí napríklad Toriyama Sekien a ďalší.

Koncom 19. st. nastáva zmena: po revolúcii a páde Shogunátu, a v období Meiji  prichádza západná
kultúra a veda a youkai sa odsúvajú do sveta výmyslov. Ich povesť je naštrbená, a to aj vďaka
bádateľovi menom Kunio Yanagita, ktorý ich analyzuje a odkrýva ako folklórne povery. Vtedy však
získajú nostalgický náboj, ako obraz starého dobrého Japonska, keď všetci žili v súlade s prírodou -
youkai sa zrazu stávajú nositeľmi tradícií, spájajú minulosť so súčasnosťou.

Popularita youkai zasa výrazne stúpla až v 70-tych rokoch 20.st., a to aj vďaka populárnym médiám, najmä
mangy a neskôr anime, z ktorých sa môžeme dozvedieť o najširšej palete tradičných, ale aj nových
youkai. Objavujú sa aj vyššie spomínaní urbánni youkai, ako napr. kuchisake onna - ktorých revírom
je vyslovene mesto.

V 60-tych rokoch začína svoje dielo aj populárny mangaka a v súčasnosti najvýznamnejší bádateľ
v youkai oblasti. Jeho meno je Mizuki Shigeru a je autorom veľmi populárnej mangy Hakaba Kitarou.

Vznikla v 1959 a už o pár rokov sa dočkala aj anime spracovania pod názvom Gegege Kitarou-
neskôr aj manga vychádzala pod týmto názvom. Anime vznikalo každé desaťročie a v roku  2008
vychádza 11-dielne anime pod pôvodným názvom Hakaba Kitarou, ktoré zachováva hororový, temný
štýl prvej mangy. 

Medama Oyaji

 Kitarou je pochmúrny chlapec s jedným okom, posledný potomok yurei klanu. Narodil sa z mŕtvej
matky a jeho otec ho sprevádza v podobe oka - Medama oyaji. Kitarou má zázračnú vestu chanchanko
a v niektorých verziách aj diaľkovo ovládané sandály alebo odpojiteľnú ruku. Spolu s Neko-musume
sa snaží sa o pokojné spolužitie youkai a ľudí, ktoré mu niekedy marí jeho, no v podstate nepriateľ,
Nezumi Otoko. Jeho jedno oko je signifikantné: v minulosti sa niekedy deti s postihnutím alebo
s deformáciou pokladali za potomkov youkai a odvádzali sa do lesa.

 Hyaku Monogatari a Hyakkiyagyó.

Hyaku Monogatari,  či Kaidan boli strašidelné príbehy, ktoré si rozprávali samuraji  od skorého Eda,
pričom po každom príbehu sfúkli sviecu. Keď dopovedali posledný príbeh a sfúkli poslednú sviecu,
mal sa objaviť youkai, preto sa to považovalo aj za skúšku odvahy. 100 však bolo skôr symbolické číslo,
mohlo sa jednať o viac, alebo menej príbehov. Popularita týchto príbehov zažila oživenie v 80-tych
rokoch minulého storočia, keď si ich znovu rozprávali stredoškoláci v noci v škole.

Tento motív je spracovaný napríklad v anime Hundred stories/Requiem from the darkness:

Pôvodne séria noviel, v r. 2003 vzniklo anime. Momosuke Yamaoka je synom výrobcu sviečok z Eda,
má však spisovateľské ambície. Rozhodne sa napísať 100 strašidelných príbehov, a  preto sa vydá
hľadať mysteriózne prípady. Na cestách sa stále stretáva s trojicou spiritualistov Mataichim, Ogin
a Nagamimi, ktorý vždy majú niečo do činenia s tajomnými prípadmi. Je to horor s nádychom erotiky,
animačným štýlom trochu pripomína Mononoke.

Hyaku Monogatari- Procesia 100 youkai

Hyakkiyagyo, alebo Hyakkiyakó - je procesia 100 youkai.

S jej zobrazením sa stretávame na niekoľkých zvitkoch z Eda. Pôvodne to bola desivá nočná procesia,
na ktorú sa ľudia nesmeli dívať, inak ich youkai potrestali. Neskôr však stratila svoju silu, keď ju ľudia
vtipne zachytili na papier. Ako ich vodca sa objavuje youkai Nurarihyon, malý starec s predĺženou
lebkou. Tento Nurarihyon spravil mimochodom celkom dobrú kariéru: pôvodne to bol youkai, ktorý sa
objavoval na mori (nura znamená šmykľavý). V období Edo sa mu začala pripisovať schopnosť
nepozorovane vkĺznuť do ľudských príbytkov, kde sa potom správal ako ich pán, a to tak suverénne,
že ho nikto nevedel vyhnať. Možno preto sa z neho napokon stal až vodca procesie 100 youkai.

Nurarihyon

 Pre záujemcov môžem odporučiť mangu a anime Nurarihyon no mago,  kde sa objavuje mnoho
tradičných, ale aj vymyslených youkai. Je to shounen, ale na svoje si prídu aj starší čitatelia (najmä
pri mange).

Populárnym youkai je Yuki Onna, alebo snežná žena (možno niečo ako Ľadová kráľovná u nás). Ovláda
sneh a beda pocestnému, ktorý ju stretne vo víchrici, najmä ak je to muž: Yuki Onna je totiž nádherná
žena, ktorá pocestného zvedie k spánku, a keď ten spí, zasype ho snehom. Nemusím povedať, že
pocestný zvyčajne zamrzne.

Yuki Onna sa objavuje vo viacerých spracovaniach, napríklad  je aj centrálnou postavou mangy
Shirahime Syo od CLAMPu. Objavuje sa aj vo filme Akira Kurosawu Yume: The Blizzard 
(Sny, Snehová búrka), alebo v klasickom filme z r. 1968 Kaidan Yuki Onna (ang. Ghost Story of
the Snow Witch)

Pomerne častý youkai je  Inugami:
 犬神 je typ shikigamiho, čiže domáceho pomocníka. Takíto shikigami zvyčajne vykonávajú pomstu
alebo ochraňujú na pokyn svojho pána, inugami-mochi.  Sú veľmi mocní a môžu existovať aj nezávisle,
ako sa aj obrátiť proti vlastnému pánovi a posadnúť ho. Preto si treba dať pozor, aby ste neprivodili
jeho hnev.

Inugami

V Japonskom folklóre je pes považovaný za magické zviera; vraj kedysi vedel hovoriť, ale postupne
túto schopnosť stratil. Inugamiho si môžete dokonca vyrobiť, ale dosť krutým spôsobom: musíte
pochovať psa do zeme po krk a rozložiť okolo neho potravu, ktorú však nedosiahne a počkať, kým
umrie. Potom musíte oddeliť jeho hlavu, očistiť lebku a položiť ju pod domáci oltár - a tak sa vám
objaví Inugami.

Zaujímavým spracovaním je 13-dielne OVA anime The Hakkenden: založené na klasickom románe
Nansó Satomi Hakenden. Odohráva sa v Sengoku ére (15.-16.st.) počas chaotických občianskych vojen.
Celý príbeh je popretkávaný budhistickou a shinto symbolikou, ako mosty, veterné kohútiky a p.
V roku 2006 vznikla aj dvojdielna dorama Satomi Hakkenden,v hlavnej úlohe s Hideaki „Taki“
Takizawom.

Jedným z najpopulárnejších diel, ktorého hlavným hrdinom je inugami je manga (a anime) od Rumiko
Takahashi, Inuyasha:

Jedná sa o romanticko - akčný fantasy príbeh s komediálnymi prvkami (shounen, fantasy, time-travel),
ktorého hlavným hrdinom je hanyou (kríženec Inu-youkaiho a človeka) Inuyasha, ktorý žije v  16. storočí,
a moderného dievčaťa z Tokya, ktorá je reinkarnáciou miko (shinto kňažka). Manga je dlhá, dej má
mnoho zvratov a objavuje sa v ňom mnoho youkai - tradičných, ale aj vymyslených autorkou. Okrem
bytostí sa tam objavujú aj magické predmety (najmä meče). Osobne je to jedna z mojich najobľúbenejších
máng, aj preto, že pre mňa bola bránou do fascinujúceho sveta youkai.

Sesshoumaru, starší brat InuYashu a plnokrvný youkai vo svojej inu-podobe

 Iného kalibru je manga Inugami expert, ktorej hlavným  hrdinom je tiež inumochi, ktorý však ostáva
viac-menej v pozadí. Je to horor a guro, čiže nič pre slabé žalúdky!

Príbuznými Inugami sú Ookami (termín označuje vlkov, ako aj vlčích youkai).

Hoci sú dnes sú vlci v Japonsku vyhynutí (posledný vlk uhynul na Hokkaide v 1905), tradične majú silnú
pozíciu vo folklóre: sú považovaní za posla alebo avatara boha (kami),  alebo môžu byť aj samotným
bohom, tzv. yama-inu, ktorý ochraňuje ľudí v divočine.

Ookami sú populárnym námetom literatúry a kinematografie (koniec-koncov podobná fascinácia vlkmi
existuje aj v Európe, aj keď  v tomto prípade skôr zastupujú sily zla). Existuje viacero PC hier
(Susanoo: Ookami od Sony z roku 2006 pre Nintendo a Wii) a samozrejme ich nájdeme hlavne
v anime a mange.

Mononoke Hime. San (vľavo) a jej adoptívna matka- ookami Moro

Svetoznámu Mononoke Hime - od Hayaa Miyazakiho asi nemusím osobitne predstavovať. Vlky tu hrajú
síce nie hlavnú, ale významnú úlohu - sú adoptívni „rodičia“ a súrodenci hlavnej hrdinky San: ohromní
vlci, ookami v oboch významoch, kami lesa. V Mononoke Hime vidíme večný boj prírody s ľuďmi,
pričom obom ide o to isté - o prežitie. San sama je na hranici, nie je ani človek, ale ani youkai. Okrem
vlkov a nádhernej prírody tu vidíme aj malých lesných youkai kodama, ktorým dal Miyazaki originálnu
podobu. Kodama žijú zvyčajne v starých stromoch a môžu byť aj zlí, ak im zotneme strom alebo inak
poškodíme prírodu. Objavuje sa tam aj džinistický kami v jelenej podobe, ktorý dáva a berie život v lese.
Kto to ešte nevidel, šup pred obrazovky - je to must, najväčšie epické dielo Miyazakiho!

Mononoke Hime, kodama, lesní kami

Druhá časť je tu!

(Prebraté z http://imolosta.blogspot.sk/2013/05/youkai-cast-prva.html s vedomím autorky :) )