Bardejov a iné miesta, ktoré
som navštívil.
Zistil som, že mestá ako
Bardejov sú viac rozvinuté a väčšie, než som si
nedbalo myslel. Než som do Bardejova dorazil, povedala mi o tom, aké
malé je jej mesto a že nemajú finančnú štvrť
a podobné štvrte, aké by veľké mestá
mali mať. Takže som si nemohol pomôcť a predstavil som si
veľmi malú, vidiecku komunitu, kde sa ľudia schádzajú
iba na námestí. Keď sa z neho vzdialite, neuvidíte
nič a nikoho. Vlastne to bolo v skutočnosti dosť podobné,
no v Bardejove toho „bolo“ a „je“ viac, než sa dá
vidieť.
Videl som viac ľudí a áut,
než som si myslel, že uvidím. Bolo to ako hociktoré
predmestie Sydney. Možno tomu tak bolo kvôli jarmoku. Mnoho
ulíc sa zaplnilo ľuďmi. Tak ako veľa miest na Slovensku,
Bardejov sa vyvíjal smerom von z námestia, takže
obchody a reštaurácie a bary bolo vidieť ešte ďalších
pár blokov mimo neho. A základ mesta nie je vôbec
starý alebo opustený, ale pekný a „cool.“
Bolo tam Tesco, ktoré by sa
okamžite stalo mojou rutinnou rannou zastávkou, keby som mal
zostať dlhšie. Jedno ráno som tam bez nej po prvý raz
zašiel s nádejou, že všetko bude v poriadku. Hovoril som
si: „Čo by sa mohlo pokaziť? Nákup niekoľkých vecí
v supermarkete. Niečo si vyberieš a zaplatíš, čo ti ukáže
pokladňa, nie?“ Takže som si vybral niekoľko vecí, v
skutočnosti netušiac, čo je vo vnútri. Nedokázal som nič
prečítať, spoľahol som sa len na obrázky na obaloch. Nuž,
povedal som vám, že pre mňa všetko bolo výzvou.
A šiel som k pokladni. Kým som
rozmýšľal, do ktorého radu sa postaviť, objavil som
samoobslužné pokladne. V Sydney väčšinou používam
tieto, tak som si myslel, že to bude malina a, vďakabohu, Tecso
malo aj anglický displej. Žiadny problém. Avšak, keď
som chcel odísť a prešiel cez bezpečnostnú bránu,
ozval sa alarm. Samozrejme, pristúpil ku mne muž z ochranky a niečo povedal – kto už len vie, čo to bolo. Ale ukázal
som mu práve zbalený nákup a vyprázdnil
vrecká. Prešiel som znova. Pípalo to. Vyzeral
podozrievavo, ale nechal ma ísť. Nuž, bolo to trochu
zahanbujúce.
Ďalšie ráno som tam šiel
znova, pretože to bolo jediné miesto, kde som mohol nakupovať
bez potreby hovoriť po slovensky. Nebolo mi však úplne
príjemne vzhľadom na včerajší alarm. Keď som
vošiel, bol tam ochrankár zo včerajška. Cítil som sa
najprv čudne, ale netrvalo to dlho, pretože sa usmial a pozdravil
ma, keď sme sa míňali. Tiež sa mi podarilo usmiať, ale
nevydralo sa zo mňa nič, pretože som nevedel, ako sa ráno
pozdraviť, nehovoriac ani o „áno“ a „nie“ po
slovensky. Ale vtedy som ho videl naposledy. Na druhý deň tam
nebol a ja som tam už potom znova nešiel, pretože sme opustili Bardejov
a začali našu cestu.
V meste bolo celkom dosť obchodov a
reštaurácií a mesto bolo živé, no keď jarmok
skončil, javilo sa inak. Povedala mi, že takto zvyčajne vyzerá.
Tak či onak, mám tam rád niektoré reštaurácie
a kaviarne a rád by som tie miesta znova navštívil.
Hoci, ako som jej povedal, cítil
som tam dojem komunity, ktorý môže byť vo veľkých
mestách zabudnutý alebo stratený. Cítil
som sa tak pohodlne, akoby som bol doma. Ľudia sa každý rok
zišli, aby vytvorili mestský jarmok a užívali si.
Veľa vecí, ktoré sú prístupné vo
veľkých mestách, nemali k dispozícii, ale ľudia
sa bez mnohých vecí zaobídu. Závidím
tým šťastlivcom, ktorí sú schopní volať
to domovom.
Po tom, čo sme opustili Bardejov,
vzala ma na také miesta ako Prešov, Košice, Dedinky, Spišské
Podhradie, Smižany, Spišská Nová Ves, Kežmarok,
Vysoké Tatry (Lomnické Sedlo), Orava, Banská
Bystrica, Kremnica a Bratislava. Okrem Bratislavy každé
mesto, tak ako Bardejov, akoby malo svoju vlastnú farbu a
atmosféru. Je pekné mať vlastnú atmosféru,
odlišnú od ostatných. V niektorých mestách
sme nerobili takmer nič, ale to, čo som cítil, bolo
jedinečné pre každé mesto a páčilo sa mi
každé jedno z nich.
Tu je pár dojmov z ďalších
miest.
Prešov
Hlavná ulica bola živá.
Pozdĺž nej stálo veľa milých obchodov a reštaurácií.
Vyzeralo to, akoby tam bolo všetko, čo potrebovali. Nakupovanie,
stravovanie a pitie – mohli tu robiť všetko. Autobusy jazdili po
hlavnej ulici celkom výhodne a vlaková stanica na nej
bola tiež. (Tu došlo k omylu – vlaková a autobusová
stanica sú v Prešove od centra vzdialené asi 1-1,5 km,
no keďže sa k nim ide cez všetky križovatky rovno, Nat si myslel,
že ide o súčasť Hlavnej ulice ^.^ ) Pretože som stretol
veľa ľudí, ktorí tam kedysi či ešte stále
chodili do školy, myslím na Prešov ako na akési
akademické mesto. Ona a jej priatelia ma vzali na Šarišský
hrad. Bola to moja prvá návšteva slovenského
hradu. Aj keď to vlastne boli len ruiny. Pretože bol hrad
„nevhodne“ postavený na vrchole kopca, nebolo ľahké
sa k nemu dostať. Museli sme si to vyšliapať. Chodenie mi nevadí.
Problémom bolo v ten deň silné slnko. Hrad bol úžasný
a nechal nás oddýchnuť si, kým nejakí
chlapíci pracovali na jeho rekonštrukcii alebo čo to bolo.
Užil som si čas tam, pretože som bol tým slnkom celkom
vyčerpaný. Bolo vážne silné. Opálilo
ma, i keď by sa dalo povedať „spálilo.“ V čase príchodu
do Bratislavy sa mi začala lúpať koža. A moji kolegovia v
Sydney stále opakovali: „Spálil si sa!“ Zišli sme
nadol a vrátili sa do mesta, kým ma doslova spálilo.
Šli sme do pizzérie na hlavnej ulici, kde mali pizzu s názvom
„Kurva.“ Samozrejme, že som si jednu objednal. A bola dobrá.
Zaujímalo by ma, či je slovo „pizza“ v slovenčine
ženského rodu...

Nuž, v pizzérii som sa s kopou jej
priateľov zabavil. Možno bolo tej zábavy priveľa, aby sa
myslelo na posledný spoj domov. Šli sme odprevadiť jedného
chalana na stanicu. V tom čase sme už minuli posledné
autobusy. Nuž, bolo to skrátka skvelé, nie? Japonský
chlapík zmeškal posledný spoj v malom meste na
Slovensku s kopou miestnych, ktorých to zjavne netrápilo.
Niekto spomenul nočné autobusy alebo niečo podobné,
ale zdalo sa, že nemá zmysel na nejaký čakať. No,
jeden chlapík trval na taxíku – takmer som s ním
súhlasil. Ale myslím, že väčšina prevládla.
Aké je teraz Slovensko demokratické! Takže sme kráčali
z... kdekoľvek v pekle sme to boli do... kamkoľvek v pekle sme sa
museli vrátiť. Aká slovenská noc to bola! Piješ
a zmeškáš autobus. A tiež som mal niečo, na čo som sa
mohol sťažovať. Chcel som robiť to, čo robievajú
miestni, ale nemuselo to byť vzaté tak doslovne.
(preložila Hacret)